Aristoteles žil od roku 384 až do roku 322 pred n.l. Narodil sa v Stageire na polostrove Chalkidike, v dnešnej gréckej Macedónii, asi 80 km od Solúnu – Thessaloniki v gréckej kolónii v Trácii ako syn osobného lekára Nikomacha, macedónskeho kráľa Filipa II. Veľmi mladý však osirel.

Vo svojich sedemnástich rokoch sa presťahoval do Atén a stal sa Platónovým žiakom v Akadémii, o ktorom povedal: ,,Platón je mi priateľom, ale väčším mi je pravda.“ V jeho spoločnosti zostal skoro dvadsať rokov. V Platónovej Akadémii mal možnosť poznať a počúvať najslávnejších vzdelancov a filozofov tej doby. V roku 347 pred n.l. , teda po Platónovej smrti, odišiel vyučovať do Assu v Malej Ázii a na Lesbos do Mytilény, kde bol učiteľom Alexandra Macedónskeho. Tu sa oženil s príbuznou vládcu Hermia. Pôvodne bol členom Starej Akadémie a v stredoveku ho nazývali jednoducho ,,Filozof“. O 4 roky neskôr pozval Filip Macedónsky Aristotela za vychovávateľa svojho syna, budúceho Alexandra Veľkého. Po Filipovej smrti sa vrátil späť do Atén, kde sa plne venoval vede, a kde v roku 355 pred n.l. založil vlastnú filozofickú školu nazývanú Lykeion (meno Lykeion súvisí s polohou na území chrámu zasvätenom Apollónovi Lykeiovi), alebo tiež peripatetická škola (od slovesa peripatein – prechádzať sa, pretože Aristoteles sa vraj so svojimi žiakmi pri vyučovaní prechádzal popri stĺporadiach alebo stromoradiach).

Táto škola bola podobne ako Platónova univerzitou, no na rozdiel od tamtej, sa zaoberala viac prírodnými vedami. V období 13 rokov, ktoré strávil v Aténach, vznikla väčšina jeho spisov, niekedy viac-menej poznámok alebo záznamov z prednášok. Roku 323 pred n.l., po smrti jeho ochrancu Alexandra Veľkého, bol Aristoteles v rámci reakcie proti Alexandrovi nútený opustiť Atény, pretože bol obvinený z bezbožnosti. Následne bol odsúdený do vyhnanstva. Odišiel do Chalkidike na ostrove Euboia, odkiaľ pochádzala jeho matka a kde v nasledujúcom roku, a teda v roku 322 pred n.l. zomrel. Zachoval sa však jeho závet s prianím, aby bol pochovaný vedľa svojej ženy.

Aristoteles je považovaný za najvýznamnejšieho grécko-antického filozofa, polyhistora (encyklopedický vedec), zakladateľa logiky a mnohých ďalších odvetví, ako napr. fyzika, biológia, zoológia, astronómia, meteorológia, psychológia či matematika. Za svoj život dostal rôzne protikladné prívlastky ako: ,,knieža filozofov a majster tých, čo vedia“, ,,človek najvzdelanejší vo všetkých vedách“, ,,Alexander Veľký vo filozofii“, ale aj ,,bezduchý ako prázdny hrob“, ,,nešťastník, čo pre kacírov zaviedol dialektiku".

Aristotelove rozsiahle diela, ako napríklad: O častiach zvierat alebo O pohybe zvierat boli prínosom pre vznik a rozvoj, a teda základom pre dnešnú biológiu. Aristotelov hlboký záujem o zvieratá pravdepodobne siaha až do jeho detstva. Aristoteles sa mohol totižto naučiť niečo z lekárskych zručností svojho otca. Približne pätina jeho existujúcich diel sa zaoberá biológiou. História zvierat je súborom údajov týkajúcich sa podobností a rozdielov medzi druhmi a možno ju chápať ako úvod k rozdeleniu podľa určitých hľadísk. Zozbieral informácie o neuveriteľných 500 živočíšnych druhov s červenou krvou. Diskutoval najmä o témach, ktoré sa týkajú dedičnosti a reprodukcie zvierat.

Aristoteles sa síce zaoberal najmä živočíchmi, no jeho práca sa dotkla aj rastlín. Zaraďoval rastliny do stredu medzi neživé veci a zvieratá a veril v existenciu prechodných foriem medzi rastlinou a živočíchom. V kontexte s rastlinami sa často spomínala otázka ,,duše“, ktorá by dnes bola pravdepodobne nahradená pojmom ,,život“. Aristotela trápili najmä otázky: Čo je život? Prečo rastliny patria medzi živé organizmy? A ako sa odlišujú od neživého?

Keďže presne nevedel vysvetliť pojem ,,život“, tak ho vo svojich dielach opísal ako schopnosť myslieť, cítiť, hýbať sa a rásť. Hýbať sa, pohyb, a teda život vzatý ako pohyb, ktorý postupuje od najnižšieho k najvyššiemu a to anorganizmy, rastliny, živočíchy a napokon človek. Všeobecne prírodu chápal ako ,,podstatu, vznik a vývoj veci“, ktoré majú svojho ,,najvyššieho hýbateľa-Boha“.

Vedci sa už tisícročia zaoberajú tajomstvom vzniku života. Takisto aj Grék Aristoteles sa domnieval, že úhor vznikol z riečneho bahna. Predstava o samozrodení života (naivná abiogenéza – samooplodnenie, samozrodenie) tvrdí, že život, živé organizmy vznikajú priamo a bezprostredne z neživej hmoty. Tieto názory o samooplodnení propagoval hlavne Aristoteles, ktorý na základe nepresných pokusov tvrdil, že mikroorganizmy vznikajú samozrodením z mäsového vývaru (samozrejme k nemu hojne pripúšťal muchy).

Na záver jeden citát tohto významného mysliteľa: Kto chce správne poznávať, musí najprv správnym spôsobom pochybovať.