Ján Botto na narodil vo Vyšnom Skálniku v roľníckej rodine. Základné vzdelanie získal na latinskej škole v Ožďanoch a na gymnázium v Gemeri. V rokoch 1843 – 1847 študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči. Pobyt v Levoči mal rozhodujúci význam pre Bottovo národné uvedomenie a pre rozvoj jeho básnického nadania. Býval u spolužiaka, Skaličana Štefana Mandelíka. Hneď po príchode sa Ján Botto stal členom Jednoty mládeže slovenskej. Až do svojho odchodu z lýcea roku 1847 patril medzi najusilovnejších účastníkov tohto významného organizačného a pracovného úsilia. Počas štúdii sa aktívne podieľal na založení rukopisného časopisu levočských študentov Holubica (1846) s prílohou Sokol.
V rokoch 1847 – 1851 študoval na polytechnike v Budapešti zememeračstvo. Tu zažil revolúciu, a hoci sa na nej nezúčastnil, predsa na ňu reagoval ako básnik v Piesňach vojenských a v básni Pochod. Ján Botto dostal roku 1854 inžiniersky diplom civilného „merníka“, teda zememerača, a svoje povolanie nazval „nohydranie“.
V rokoch 1851- 1860 vykonával krátkodobé zememeračské práce v Martine a okolí, na Pohroní a v Gemeri. Pri svojich zememeračských prácach sa aktívne zúčastňoval na kultúrnom aj politickom živote. V rokoch 1860 – 1868 pôsobil v Banskej Štiavnici, kde okolo seba združoval národne uvedomelých priateľov. Literárnymi príspevkami privítal v júni 1861 memorandové zhromaždenie a založenie Matice slovenskej v Martine v auguste 1863. S prísevom 200 zlatých bol zakladateľom i patrónom slovenského gymnázia v Revúcej.
Na sklonku roku 1870 sa usadzuje v Banskej Bystrici. Býval v dome na Lazovskej ulici, kde pritúlil mladých študentov bystrického evanjelického lýcea a spoločne pestovali slovenskú národnú kultúru. V apríli 1872 sa zúčastnil na pohrebe Andreja Sládkoviča v Radvani, kde predniesol aj vlastné básne. O rok nato bol pri sadení lipy – symbol Slovanstva – na Sládkovičovom hrobe. Botto sa neoženil, tak po štúrovsky „ v službe ducha“ venoval svojmu Slovensku svoj mládenecký zápal i mužnú hĺbku lásky. Ján Botto náhle umrel v roku 1881 iba ako 52- ročný.

Tvorba:

Literárne Ján Botto začal tvoriť už počas štúdia v Levoči. V tomto období napísal skladbu Svetský víťaz, báseň Povesti slovenské a báseň Orol, no najznámejšia je báseň Báj na Dunaj (1846), v ktorej predstavuje Slovensko ako zakliatu krajinu, čakajúcu na „víťaza“, ktorý ju oslobodí. Revolučné horlenie vyjadril v básni K mladosti (1847).