1847 hľadal zúfalo milostnú útechu pri niekoľkých ženách, vracal sa vždy k pani Clemmovej ako k prístavu bezpečnos-ti.
Cena, ktorú dostal za poviedku Rukopis nájdený vo fľaši, mu vyniesla miesto redaktora časopisu Southern Literary Mesenger a potom sa postupne stal redaktorom v ďalších časopisoch, ale zo všetkých týchto miest musel byť prepustený pre „spory s majiteľmi“ a pre „opilstvo“. Keď v r. 1842 bol prepustený z Graham´s Lady´s and Gentleman´s Magazine, kde uverejnil svoje majstrovské dielo Vraždy v ulici Morgue, začal definitívne jeho pád. Nejaký čas sa pokúšal živiť konaním prednášok, striedal redaktorské zamestnania. Upadal telesne, chodil v roztrhaných šatách, stal sa terčom opovrženia spoločenskej smotánky, zničený drogami a alkoholom strácal posledných priateľov. V Baltimore počas volieb sa ho zmocnila skupina politických naháňačov, ktorí ho vodili opitého a omámeného drogami od jednej volebnej miestnosti do druhej a všade ho nútili odovzdávať hlas pre ich kandidáta. Po štvordennom utrpení umrel v baltimorskej nemocnici v r. 1849.
Okolnosti tohto strašlivého života sa premietli do diela Edgara Allana Poea viac než literárne vplyvy. Tragický človek ale originálny umelec. Chcel byť predovšetkým básnikom, ale stal sa predovšetkým prozaikom, poviedkárom. Podivínsky génius chorobného „opilca a narkomana“ vytvoril základ literárneho žánru, ktorý nie je okrajový,ale vyrástol do gigantických rozmerov a stal sa najčítanejším žánrom súčasnosti. Jeho mnohotvárna myseľ, analytičnosť, zmysel pre záhadu, mystifikáciu našli uplatnenie v tzv. analytických poviedkach, ktorými založil tradíciu klasickej detektív-ky. Dokonale zvládnutá rozprávačská technika pozdvihla vtedy najpopulárnejší poviedkový žáner - tzv. makabróznu poviedku alebo poviedku hrôzy z úrovne lacného šteklenia nervov do sféry vysokého, elegantného a esteticky vzrušivého umenia. Základný Poeov prístup pre stavbu poviedky je postup odzadu dopredu - stanovil si konečný efekt a potom konštruoval dej. Takýto v podstate deduktívny postup vytvára konštrukčnú techniku detektívneho románu. Poeova skladobná technika aplikovaná zo začiatku len na čistú poviedku hrôzy s jej dosť nereálnymi, fantastickými a vopred stanovenými efektami priviedla ho nakoniec úplne prirodzene k poviedke detektívnej s jej reálnym konečným efektom - dokonaným zločinom. V jeho najznámejších detektívnych poviedkach je obsiahnutý celý manuál detektivkárskeho remesla. Jeho príbehy predstavujú pravzor dvoch základ-ných vývojových línií žánru. Klasický alebo rýdzo intelektuálny kladie dôraz na dedukciu, na sledo-vanie usudzovacieho pochodu detektíva a potlačuje vonkajšie efekty, ako napínavosť, hrôzostrašnú atmosféru (Záhada Márie Rôgetovej).