Narodil sa 27.1.1829 v roľníckej rodine, študoval na latinskej škole v Ožďanoch a od r. 1843 na evanjelickom lýceu v Levoči, kde sa stal aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej. Tam popri vlastnej literárnej tvorbe zapisoval ľudové povesti (ktoré vyšli v zbierke P. Dobšinského a A. H. Škultétyho Slovenské povesti).V roku 1847 odišiel študovať zememeračské inžinierstvo do Pešti, kde ho zastihli revolučné udalosti. Už počas štúdií praxoval u krajinského zememerača na katasri Oždian. V roku 1860 sa trvalejšie usadil v Banskej Štiavnici a vykonával samostatné komasačné práce katastrov obce Podhorie. Tu bol v úzkom kontakte s P. Dobšinským. Koncom roku 1870 odišiel do Banskej Bystrice na komorné panstvo a robil zememeračské práce na Horehroní. Finančne bol dobre zabezpečený a podporoval Maticu Slovenskú (bol členom literárneho odboru) i slovenské gymnázium v Revúcej (bol jeho zakladajúcim členom a patrónom.) Prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol, krátko pred smrťou vyšiel súbor jeho poézie pod názvom Spevy Jána Bottu ako prvý zväzok Knihovny československej v Prahe (1880). Zomrel 28.4.1881 v Banskej Bystrici. Bol reprezentatívnym básnikom Jednoty a hojne prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Život, Holubica a Považie. Vedome sa hlásil k ideovo-umeleckému programu a intenzívne ho tvoril. Čerpal z ľudovej poézie a využíval jej obraznosť a symboliku. Usiloval sa zdôrazniť heroický zápas za slobodu, viac sa zameriaval na pozadie epického príbehu než na sám príbeh. Vidieť to najmä v jeho rozsiahlejších alegorických skladbách: Svetskí víťaz, Poklad Tatier, Obraz Slovenska. Alegorickosť je zretelná aj v Bottovej baladickej tvorbe: Dva hroby, Z vysokých javorov lístočky padajú i v ľudových povestiach: Tajný šuhaj, Práčka na Rimave, Rimavín. Iluzórny svet povestí sa prejavuje aj vo vlasteneckých básňach: Vojenské piesne, Duma nad Dunajom, K holubici. Prenikavý úspech dosiahol skladbou Smrť Jánošíkova, ktorá vyšla v 2. roč. almanachu Lipa (1862). Jánošíkovský motív spracoval už r. 1846 v Piesni Jánošíkovej, ktorá bola adaptáciou ľudovej povesti. Postavu ľudového hrdinu nezobrazuje cez hrdinské činy, sústreďuje sa na posledné chvíle Jánošíkovho života a len v záberoch a vyznaniach zaznieva náznak hrdinského boja za slobodu. Tým sa však nijako neoslabuje hrdinskosť básne. Bottov Jánošík nemá pocit viny, vie, že všetko, čo vykonal, urobil v záujme slobody a spravodlivosti. Previnil sa iba proti „ľudským zákonom“, ktoré nemilosrdne odsúdia každého, kto bojuje za spravodlivosť a slobodu. Za tieto vznešené ideály neváha obetovať ani svoj život. V tomto je aj ideové jadro Bottovej básne. Smrť Jánošíkova sa skladá z deviatich spevov, z ktorých každý je relatívne samostatným celkom a každý z iného zorného uhla zobrazuje hrdinu. Jednotlivé situácie z posledných chvíľ Jánošíkovho života Botto vedome komponuje tak, aby zvýraznil konflikt medzi slobodou a bezprávím, no zároveň dal najavo, že sloboda je tou najvyššou hodnotou. Zápas síl dobra a zla, je znázornený obrazmi hrdinu-väzňa a hrdinu-bojovníka za slobodu. Aj keď v básni má lyrickosť prevahu, ide o skladbu lyricko-epickú. V Bottovej poézii je ľudová slovesnosť hlavným inšpiračným zdrojom. Zretelne to vidieť najmä v jeho baladách: Žltá ľalia, Ctibor, Margita a Besná, Lucijiný stolček. Dynamickosť a dramatickosť balád spočívajú v zúžitkovaní výrazových prostriedkov ľudovej poézie, pričom sú zreteľné kontakty s romantickou baladou. Vystihnúť atmosféru rozprávkového sveta sa usiloval pri stvárňovaní námetov ľudových povestí: Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca, Povesť bez konca. Inšpiroval sa aj rôznymi žánrovými formami slovenskej ľudovej poézie v dielach: Ohlas ukrajinskej dumky, Krakoviaky, Pochod juhoslovanský, Ohlas srbskej piesne. Botto týmito básňami s motívom boja proti násiliu zároveň propagoval ideu slovanskej spolupatričnosti. Vyslovoval sa aj k aktuálnym dobovým otázkam, písal vlastenecké a príležitostné básne, v ktorých reagoval na dôležité udalosti v národnom živote, na Memorandum (Ohlas na „Hlas z Martina“ 1861), Maticu slovenskú (4.8.1863), Slovanský zjazd v Moskve (K hodom Slávy), založenie Kníhtlačiarenskeho účastinárskeho spolku (1870), zatvorenie revúckeho gymnázia (Vrahom). V príležitostnej poézii básnik vzdáva hold najmä Kollárovi (Nad mohylou J. Kollára) a Sládkovičovi (Dumka na blahú pamäť Sládkovičovu, Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy). V 70. rokoch sa pokúšal vytvoriť rozsiahlejšiu skladbu Čachtická pani.Hoci skladbu nedokončil, zachovaný materiál je dokladom, že sa ustavične chcel vyslovovať k dobovým udalostiam a hľadať nové možnosti básnického vyjadrenia. Básnik Ján Botto sa radí medzi najvýraznejších predstaviteľov slovenského literárneho romantizmu.