Alexander Dubček bol slovenský a česko-slovenský politik a štátnik. Po roku 1963 ako prvý Tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska začal presadzovať politiku Dôslednejšieho riešenia hospodárskych, sociálnych a národnostných problémov Slovenska, ktorá sa dostala do rozporu so zámermi a predstavami vtedajšieho prvého tajomníka Ústredného výboru komunistickej strany Československa ( ÚV KSČ) a prezidenta republiky

Antonína Novotného. Spor prerástol do otvoreného konfliktu a vyústil núteným odchodom Novotného z oboch funkcií. Nástup Dubčeka do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ otvoril priestor pre pôsobenie reformných síl v komunistickej strane i spoločnosti, ktoré sa usilovali o nastolenie demokratického pluralitného systému, o riešenie hospodárskych , sociálnych a spoločenských problémov metódami zodpovedajúcimi dobe a potrebám spoločnosti. S jeho menom a účinkovaním sa bezprostredne spája dianie, ktoré vo svete dostalo pomenovanie

Pražská jar. Napriek veľkému tlaku vyvíjanému zo strany ZSSR bývalej Nemeckej demokratickej republiky, Poľska , Bulharska a Maďarska i domácich konzervatívnych síl odmietol mocenské zásahy proti reformným silám. Po okupácii republiky vojskami ZSSR a jeho spojencov z Varšavskej zmluvy bol 21.8.1968 zatknutý a odvlečený do ZSSR. Na žiadosť československých predstaviteľov a pod tlakom československej aj svetovej verejnej mienky bol prizvaný na moskovské rokovania sovietskych a československých predstaviteľov, po dlhom zdráhaní podpísal i takzvaný moskovský protokol, ktorý stanovoval podmienky a cesty riešenia vzniknutej situácie, v podstate však znamenal začiatok konca Pražskej jari. V roku 1969 bol odvolaný z funkcie tajomníka ÚV KSČ, v roku 1970 bol vylúčený z komunistickej strany a pracoval ako úradník. Neprestal bojovať proti nastolenému normalizačnému režimu, napriek sústavnému dozoru tajnej polície prispieval do zahraničnej tlače, ba podieľal sa na vydávaní ilegálnej tlače. Stal sa jedným z hlavných predstaviteľov novembrovej revolúcie 1989, po jej víťazstve prispieva ako predseda Federálneho zhromaždenia k riešeniu problémov, ktoré vznikajú pri budovaní pluralitného demokratického politického systému a prechodu československej ekonomiky na trhové hospodárstvo. Svojím účinkovaním, tolerantnosťou a osobnými vlastnosťami si v rokoch 1968-1969 i po roku 1989 získal podporu a uznanie českého a slovenského ľudu i demokratických síl v celom svete, stal sa jedným z najvýznamnejších československých politikov.