Nedemokratické metódy použitia násilia môžu byť využívané z mnohých príčin, k mnohým účelom - napr. presadenie požiadaviek určitého etnika, ktoré sú charakterizované kultúrnou a politickou zvláštnosťou často spojovanou so separatistickými nárokmi. Môže sa zdať, že v Európe intenzita separatistických útokov v poslednom desaťročí poľavuje, ale jedná sa o aktuálny problém.

Podstatou je boj určitých národov za "právo na sebaurčenie", formácie s podobnými požadavkami je možné nájsť aj na Korzike.
„Korzika je istotne najkrajší ostrov na svete, ale Korzičania nám pomaly lezú na nervy a okrem toho nás stoja peniaze“, hovorí mladá študentka z univerzity v Grenobli. Tento názor zdieľa aj mnoho Francúzov.

51% bolo v roku 1996 za referendum o nezávislosti Korziky a 42% sa dokonca vyslovilo za odtrhnutie od Francúzska. Tieto nálady sa neukazujú iba tak. Už roky predhadzujú francúzske média obyvateľom pevniny koľko ich stoja subvencie ostrovu. A to sa pritom nezameriavajú na škody, ktoré vznikú pri zhruba 600 útokoch ročne. Takmer každodenne sú Francúzi pomocou malých titulkov v novinách oboznamovaní s tým, že opäť boli pomaľované policajné stanice alebo že v zime vybuchol prázdny hotel. Pokiaľ pri týchto aktivitách korzických nacionalistov nepríde nikto o život a akcie sa ohraničujú iba na Korziku, berú tieto činy Francúzi skoro ako prejav národného folklóru. Ale napr. silná autobomba v Bastii alebo útoky na radnicu v Bordeaux a poštu v Aix ukazujú na to, že riešenie korzického problému je stále nutnejšie. Problém, s ktorým si Francúzsko už asi 200 rokov nevie rady.

Korzika reprezentuje príklad výlučného periférneho spoločenstva: od národného centralizovaného unitárneho štátu sa vyznačuje historickými, geografickými aj kulturnymi odlišnosťami. Na ostrove je zakorenená tradícia násilia ako napr. vendetta, ktorá tvorí identitu etnicko-regionálnej formácie, bez ktorej by jej mobilizácia nebola možná. Otázkou korzického radikalizmu je hlavne obrana územia a ekonomické otázky, ku ktorým sa postupne pridávajú otázky lingvistické a ekologické.


1) Sascha Burkhardt, Korsika: Land der Attentate? http://members.aol.com/saschabur/korspoli.html, cit. 26.2.2007
"V celom priebehu dejín bola Korzika stále obsadzovaná inými národmi. V roku 1800pnl. Začali Toreani a pokračovali Gréci, Rimania, Genuisovia a Francúzi. Títo útočníci ostrov vždy vyrabovali a sledovali oba svoje záujmy. Dá sa to sledovať aj na kreslenom komixe „Asterix na Korzike“. Niekoľko storočí patrila Korzika do združenia talianskych mestských štátov až bola 1768 zmluvou z Versailles predaná Francúzsku zadĺženou republikou Janov. Korzičania boli utláčaní a využívaní, vďaka čomu silneli hlasy povstania.

Boj o nezávislosť nabral na sile medzi rokmi 1729 až 1769. Aj napriek statočnosti Korzičanov pod vedením Pasquala Paoliho podľahli 8.5.1769 Korzičania prevahe Francúzov. Korzika sa stala francúzskym departmentom. Definitívne si Korziku pripútal Napoleon, ktorý sa tu narodil, ale pri obsadzovaní Korziky masakroval celé dediny. Ale aj tak ho Korzičania milujú. Je jedinou veľkou figúrou ostrova a mnoho nacionalistov sa odvoláva práve na neho.

Ale pretože je Francúzsko centralistický štát, prijímali sa všetky rozhodnutia ohľadom ostrova vo vzdialenom Paríži. Korzika sa cítila takouto vládou nepochopená. Jej problémy boli ignorované aj preto, že bola najchudobnejším departmentom. Korzický boj proti centru sa vyznačuje nekonvečnými formami, používa násilie ako politickú metódu posolstva. Aktivity na Korzike sa dajú opísať ako systematická ozbrojená propaganda. Násilie má za cieľ pritiahnuť pozornosť a nie terorizovať obyvateľstvo. Je politicky motivované a jeho aktéri agrumentujú nedostatkom priestoru pre vlastné záujmy na politickej scéne.

Čo sa týka efektu, ide tu o záujem komunikovať s čo najširším publikom. Špecifickosť korzického etnika, ktoré predstavuje konfliktnú liniu a stála prítomnosť tradičného násilia na ostrove naviac jednoznačne napomáha k označeniu ozbrojeného násilia na ostrove za etnicko-politický terorizmus. Korzika je región zo silnou teritoriálnou identitou. Väčšina Korzičanov sa neprofiluje na pravo-ľavej škále politického spektra. Ostrovania sa samy považujú za spojených s etnicko-regionálnymi formáciamia. Asi ¼ z nich podporuje etnicko-regionalistické hnutia a 55% Korzičanov je "veľmi hrdých" k prináležitosti ku Korzike.


2) Dana Prudíková: Etnicko-politický terorismus na Korsice: Fronta národního osvobození Korsiky a její následovníci, http://www.strat.cz/rexter/page_print.php?id=21.
Násilie vykonávané etnicko-regionálnymi formáciami nepoľavuje, kvôli mnohým štiepeniam sa stáva horšie kontrolovatelné. Má naplňovať 3 funkcie: boj proti kolonializmu, vôľa po nezávislosti, vôľa po poprenie monopolnej role klanov vo vzťahu so štátom. Každá vlna násilia získala politickú odpoveď vo forme inštitucionálnych ústupkov. Tieto ale nikdy neboli dostatočné nato, aby Korzičania ukončili násilný boj. Násilie, ktoré motivuje FLNC je zamerané predovšetkým na konkretizáciu roztržiek, nesúhlas a rozdielnosť cieľov ostrova s centrálnym štátom. K hlavným myšlienkam FLNC patrí presvedčenie, že násilie dovolilo uchovať tradičné panenské prostredie ostrova. Lídri etnicko-politických formácií využívajú interpersonálne väzby rovnako ako tradiční klany.