Na lokálnej úrovni, vo sfére ich vplyvu vykonávajú skutočný klientelizmus. O tom svedčí i pomoc od miestnych spolkov a klubov, s nimi sú väčšinou predstavitelia etnicko-regionálnych formácií sprevádzaní. Etnicko-regionálne formácie sa na existenciu korzickej otázky snažili upozorniť aj tým, že v priebehu futbalového finále v roku 2002, ktorého sa zúčastnil korzický tým z Bastie, vypískali francúzsku hymnu. Prvýkrát preto prezident Chirav odmietol zostúpiť na trávnik a pozdraviť sa z hráčmi.

Autonomistické a separatistické snahy, ktoré tu boli už v prvej tretine 20 stor. sa na dlho zdiskreditovali, pretože predstavitelia boli ochotní prijať pomoc od Benita Mussoliniho. Mussolini vyhlasoval o Korzike, že patrí „naspäť domov“. Toto ale väčšina obyvateľov ostrova odmietla. Pred fašistickým centralizmom Ríma dali prednosť Republike v Paríži. Na začiatku novodobého boja za sebaurčenie v 60-tych rokoch bol tento boj prezentovaný ako odpor proti koloniálnej veľmoci s mierne romantizujúcim podtónom. Postupne sa radikalizoval a zmenil z boja na sebaurčenie na boj za nezávislosť. V tejto dobe ale už nie je možné bližšie špecifikovať, začo sa vlastene na Korzike bojuje.


Počiatky korzického násilného boja za sebaurčenie

V roku 1962 sa na Korzike usadilo okolo 16'000 Pieds Noirs – alžírskych Francúzov. Obdržali peniaze a pôdu z fondu SOMIVAC (Spoločnosť pre poľnohospodársky rozvoj Korziky). Sami Korzičania takúto pomoc nikdy nedostali. To viedlo k tomu, že Pieds Noirs boli prijatí veľmi chladne. Títo boli so svojím poľnohospodárstvom veľmi úspešní. V protiklade ku Korzičanom, ktorí hospodária sami pre seba na malých plochách sa títo združovali a kupovali moderné stroje, ktoré financovali pomocou SOMIWACU. Korzičania sa cítili Parížom oklamaní.

1967 založil Edmond Simeoni spolu s bratom Maxom ARC (Action pour la Renaissance de la Corse = Hnutie za znovuobrodenie Korziky). O rok neskôr vzniklo aj FRC (Front Régionaliste Corse). Obe hnutia chceli rozhodovať o svojich otázkach samostatne. Pokiaľ ale jednali nenásilne, boli ignorované. 21.8. 1975 sa stal „prípad Depeille“ alebo aj „Dráma v Alérii“. Edmond Simeoni a niekoľko ďalších osôb obsadilo pozemok Henriho Depeilleho, ktorý bol zapletený do mnohých finančných a vínnych škandálov. Pri prestrelke zahynuli 2 policajti a 2 členovia ARC boli zranení. Edmond Simeoni bol odsúdený na 5 rokov väzenia a ARC bola zakázaná. Z nej vznikla UPC (Unione di u Populu Corsu), legálna strana, ktorá dnes existuje v miernejšej forme. Uveznenie Edmonda Simeoniho vyvolalo napätie v radách korzického nacionalizmu a to využili najextrémnejšie frakcie. Priaznivci vzišlí hlavne z bývalej ARC apelovali na priblíženie sa ilegálnych skupín a vytvorenie bojovej platformy. Od tej doby nie je možné nacionalizmus na Korzike ignorovať. Dnes už ani Korzičania nemajú prehľad o veľkosti, počte, menách a cieľoch jednotlivých organizácií. Počiatkom roku 1975 rozoslala ARC svojím stúpencom dotazník obsahujúci otázku použitia politického násilia. Ukázalo sa, že stúpenci sú naklonení násilným symbolickým akciám, ktoré by im pomohli presadzovať vytýčené ciele.


Autonomisti sledovali rôzne ciele:

1)Zasadzujú sa o ochranu svojej vlasti a chcú zabrániť „balearizovaniu“ ostrova
2)Žiadajú od Paríža viac autonómie a chcú riešiť problémy, ktoré sa dotýkajú len Korziky samostatne
3)Chcú si zachovať vlastnú kultúru a preniesť ju aj do vzdelávacieho systému.

Mobilizačným potenciálom bola zvyšujúca sa frustrácia určitých sektorov korzickej spoločnosti, ktorá sa ukázala v podobe založenia Fronty národného oslobodenia Korziky (FNLC) v roku 1976. Jej história je sledom atentátov ktorých má viac ako 8000, vyhlásených prímerí, štiepení a bojov medzi vlastnými vetvami.

Ojedinelé násilné akcie etnicko-regionálnych formácií boli na Korzike zaznamenané už v roku 1973 a 1974, kedy Fronta korzických poľnohospodárov za oslobodenie (FPCL) zorganizovala prvú sériu atentátov. V októbri 1973 smerovali k poškodeniu leteckej agentúry v Bastii, Štátnej pokladni v Ajácciu a pobočke vojenského rádia v Solenzaru. FPCL následne publikovala text Ultimátum korzického národa Francúzskej republike. FPCL vykonala v januári 1974 deveť atentátov po celom území Korziky. Aj keď Rada ministrov 30. januára 1974 rozpustila FPCL, demonštrácie jej sily neustali. Hnutia mali veľkú podporu obyvateľstva. Síce vyhadzovali do vzduchu hotely tesne pred kolaudáciou, ale vždy sa postarali o to, aby sa na stavbe nenachádzali žiadny robotníci.