Korytnačky patria medzi najstaršie žijúce plazy. Prvýkrát sa objavili na Zemi približne pred 200 miliónmi rokov a odvtedy sa vyvíjali len veľmi málo, takže dnes žijúce druhy sú veľmi podobné tým, ktoré žili spolu s takými živočíchmi, ako boli dinosaury. Hlavným rozlišovacím znakom korytnačiek je tvrdý pancier, ktorý uzatvára mäkké časti tela, zabezpečuje ochranu a maskovanie pred predátormi a nepriaznivými vplyvmi prostredia. Žijú na suchej zemi, v sladkej vode aj v morskom prostredí, ale všetky druhy kladú vajíčka na súši. Najčastejšie sa vyskytujú v tropických oblastiach, menej v miernom pásme.
Telesné znaky korytnačiek
Telo korytnačiek pokrýva tvrdý pancier, majú štyri končatiny a bezzubú rohovinovú čeľusť podobnú zobáku. Pancier pozostáva z dvoch štítov: karapaxu (chrbtová časť) a plastrónu (brušná časť), ktoré sú na bočnej strane medzi prednými a zadnými končatinami spojené mostíkom. Pancier sa skladá z dvoch vrstiev, spodnej kostenej a vrchnej epidermálnej. Vonkajšiu vrstvu tvoria tenké doštičky z rohoviny (štítky), ktoré obsahujú pigment dodávajúci jednotlivým druhom ich typické sfarbenie. Niektoré majú namiesto štítkov iba vnútornú kostenú vrstvu pokrytú kožou. Malé korytnačky sa rodia s úplnymi panciermi a ako rastú, každá časť ich panciera rastie tiež. Tvar končatín suchozemských a vodných korytnačiek je odlišný. Suchozemské druhy majú krátke kĺbové nohy, kým vodné druhy majú plávacie blany podobné plutvám. Rebrá korytnačiek sú prirastené k pancieru, preto nimi pri nádychu a výdychu do pľúc nemôžu hýbať. Miesto toho pumpujú vzduch svaly umiestnené na báze končatín.
Kostra korytnačiek je zvláštne uspôsobená. Rebrá a niektoré stavce sú pevne zrastené s vnútrom panciera. Pletenec prednej a zadnej končatiny je nezvyčajne umiestnený v hrudnom koši. Lebka je mohutná, chýbajú postranné otvory za očnými jamkami, ktoré sú typické pre ostatné plazy. Dĺžka krku je pri rôznych druhoch odlišná a určuje spôsob, akým korytnačka zaťahuje hlavu dovnútra schránky. Podľa toho rozlišujeme dva hlavné podrady korytnačiek: skrytohlavé a skrytokrké. Skrytohlavé korytnačky stáčajú krk vodorovne, pričom hlava ostane pod okrajom panciera natočená nabok. Do tejto skupiny patria morské, polovodné a sladkovodné druhy. Skrytokrké korytnačky (zahŕňajú suchozemské a niektoré vodné druhy) majú kratší krk a vťahujú ho pod pancier tak, že hlava nie je otočená bokom, ale priamo oproti otvoru.
Tvar schránky odráža spôsob života korytnačky. Suchozemské druhy majú kopcovito klenutý pancier, ktorý ich dobre chráni pred útokom predátorov. Vodné druhy zas majú nízky hydrodynamický karapax, vďaka ktorému sa môžu ľahko pohybovať vo vodnom prostredí. Niektoré druhy ako napr. korytnačka skalná, majú pohyblivý pancier. Iné zas dokážu sklápať prednú časť plastrónu, takže po vtiahnutí hlavy a nôh do panciera sa zdvihne a telo korytnačky je tým spoľahlivo chránené.
Potrava korytnačiek
Korytnačky sú príliš pomalé nato, aby mohli prenasledovať korisť. Suchozemské korytnačky sú primárne bylinožravce, živia sa trávou, listami a plodmi. Väčšina druhov požiera aj živočíchy, napríklad húsenice alebo slimáky, ktoré sa náhodne objavia v ich potrave, a väčšina sa príležitostne živí aj zdochlinami. Sladkovodné druhy sa na začiatku života živia hmyzov a vyhľadávajú drobné vodné larvy a iné malé živočíchy, dospelé jedince postupom času prechádzajú na rastlinnú potravu. Niektoré morské druhy konzumujú v dospelosti iba morské riasy, iné jedia bezstavovce, vrátane medúz, ježoviek a mäkkýšov.
Migrácia korytnačiek
Niektoré druhy morských korytnačiek prekonávajú veľké vzdialenosti medzi miestami kde sa bežne živia a kde kladú vajcia. Príkladom sú karety zelené, ktoré sa živia na pobreží Brazílie ale hniezdia na ostrove Ascension vo východnej časti Atlantiku. Celá trasa tam aj späť tvorí spolu najmenej 4500 kilometrov. Dospelé samice prichádzajú na pobrežie, kde kladú vajcia v rozpätí niekoľkých týždňov. Vedci ešte stále presne nepreskúmali ako korytnačky nájdu oto miesto, predpokláda sa , že úlohu v tom zohráva smer morských prúdov, magnetické pole, zloženie vody a tiež korytnačia pamäť. Najväčšiu vzdialenosť za svojou obľúbenou potravou – medúzou prekonáva kožatka morská, ktorá putuje z tropických morí skoro až do arktických vôd.
Rozmnožovanie korytnačiek
Všetky korytnačky, vodné aj suchozemské, kladú svoje vajcia na suchú zem. Tropické druhy môžu klásť vajcia niekoľkokrát do roka, druhy mierneho pásma len počas rozmnožovacej sezóny, teda raz alebo dvakrát. Veľkosť znášky závisí od veľkosti druhu: malé korytnačky kladú v priemere iba jedno až štyri vajcia, veľké druhy môžu naklásť až okolo 100 vajec. Najplodnejším druhom je kareta obrovská, ktorá každé dva týždne založí 6-7 hniezd s vyše 100 vajcami. Väčšina jej vyliahnutých mláďat sa však stáva potravou morských vtákov, krabov a iných predátorov.
Väčšina korytnačiek vyhrabe zadnými končatinami jamu do ktorej nakladie vajcia, opatrne ich zahrabe pieskom alebo zemou a niekoľkokrát silno dosadne, aby zahladením ukryla hniezdo pred predátormi. Malá korytnačka sa prehrýza von tzv. vaječnými zubami, ktoré po vyliahnutí opadnú.
Teplota vonkajšieho prostredia významne vplýva na pohlavie mláďat. Z vajíčok vyvíjajúcich sa pri nižších teplotách, sa liahnu samičky, naopak z lepšie vyhrievaných samčekovia.
V období párenia sa samce suchozemských korytnačiek potulujú a hľadajú vhodnú samičku. Pri stretnutí s iným samcom bojujú spolu narážaním pancierov do seba. Keď samec suchozemskej korytnačky stretne samicu, vráža do nej a hryzie jej zadné nohy. Korytnačky sa po nakladení vajec ďalej nestarajú o svoje potomstvo.