1. ÚVOD

Ľudia od nepamäti sa snažili pomáhať chorému človeku, alebo zvieraťu podávaním liekov. Vedomosti o liečebných účinkoch určitých rastlín, alebo minerálií sú popísané už v starovekých herbároch. Viera v liečebnú silu rastlín a určitých látok uzdravovať, spočívala výhradne z ľudovo odovzdávaných vedomostí, ktoré neboli podrobené kritickému odbornému preskúšaniu.

Až v minulom storočí sa začali cieľavedome pripravovať rôzne zlúčeniny, ktoré sa izolovali z rastlinných aj živočíšnych zdrojov, ale aj chemickou syntézou. Účinky týchto zlúčenín, ktorým hovoríme liečivá na živý organizmus študuje veda, nazývaná farmakológia.

Liečivá sú biologicky účinné látky alebo zmesi látok, ktoré sa podávajú človeku alebo zvieraťu k liečeniu, k určeniu diagnózy, k prevencii chorôb, alebo na ovplyvňovanie fyziologických funkcií. Rozdeľujú sa na liečivé látky, liečivé prípravky a lieky.

Liečivé látky (suroviny)sú látky alebo zmesi látok (suroviny akéhokoľvek pôvodu, s definovanou alebo nedefinovanou chemickou štruktúrou), ktoré sú určené pre prípravu ďalších typov liečiv. Pojmom liečivé látky označujeme spoločne chemicky jednotné aj nejednotné liečivá.

Liečivé prípravky (polotovary)sa pripravujú z liečivých a pomocných látok určitým technologickým postupom do určitej liekovej formy. Pomocné látky dodávajú liečivu chuť, vôňu, tvar, pôsobia ako stabilizátory, emulgátory, rozpúšťadlá, alebo podporujú rozpadávanie tabliet atď. I na ich čistote závisí kvalita celého liečivého prípravku. Zloženie pomocných látok býva predmetom výrobného tajomstva. Patria sem aj prípravky imunologické (séra, vakcíny), diagnostické, dentálne, dezinfekčné, homeopatické prípravky a ďalšie.

Lieky (výrobky)sú liečivé látky alebo liečivé prípravky upravené do definitívnej formy, v ktorej sa predkladajú pacientom a v ktorej sa používajú. Stretávame sa s nimi predovšetkým ako s hromadne vyrábanými prípravkami, ktoré sú vyrábané rôznymi farmaceutickými firmami. Lieky sa vyrábajú v rôznych formách:

•v tekutých (injekčné a infúzne prípravky, sirupy, kvapky, tinktúry)
•v pevných (prášky, tabletky, pilulky, čajové zmesi, pastilky, kapsuly)
•iné formy (čipky, maste, krémy, pasty, gély, spreje, náplasti)

Voľba liekovej formy sa riadi spôsobom používania liečiva tak, aby bola pri manipulácii zachovaná jeho potrebná kvalita (napr. stabilita, presné dávkovanie).
Pretože chemický názov liečiv, ktorý popisuje štruktúru príslušnej látky podľa medzinárodných zásad chemickej terminológie je často veľmi zložitý, používajú sa generické názvy (nechránené), ktoré platia celosvetovo a používajú sa v rôznych modifikáciách národných jazykov. Môžu byť ľubovoľne používané farmaceutickými firmami. Sú to obyčajne názvy zavedené ich tvorcami. Bývajú základom tzv. liekopisných názvov, pod ktorými sú liečivá uvádzané v liekopise príslušného štátu. Vedľa toho ešte jednotlivé farmaceutické firmy zavádzajú pre hromadne vyrábané lieky vlastné názvy (výrobný, firemný, obchodný, chránený), ktorý je patentovo chránený, pod ktorým ho vyrába príslušný výrobca (iný výrobca ho nesmie použiť s výnimkou licenčne vyrábaných prípravkov) a píše sa veľkým počiatočným písmenom (alebo sa označuje za názvom horným indexom R v krúžku). Tým vzniká neprehľadné množstvo výrobných názvov liekov s rovnakým obsahom liečiva. Preto je najvýhodnejší názov pre orientáciu generický, ktorý je rovnaký na celom svete. Je potrebné ešte rozlišovať tzv. generiká, čo sú liečivé prípravky vyrábané po skončení patentovej ochrany liečivej látky iným ako bol pôvodný výrobca. Podľa definícii musia mať rovnakú silu a vlastnosti liekovej formy ako originálny prípravok. Od originálnych prípravkov by sa generiká nemali líšiť svojimi vlastnosťami, ale poväčšine sa však podstatne líšia nižšou cenou. Uvedené názvy môžeme názorne ukázať na najpoužívanejšom liečive:

•názov generický (kyselina acetylsalicylová)
•názov liekopisný (acidum acetylsalicylicum)
•názov chemický (kyselina 2 - acetoxybenzoová)
•názov výrobný (Acylpyrin, Aspirin, Aspro)

2. VZNIK A VÝVOJ NOVÝCH LIEČIV

Liečivá sa získavajú týmito spôsobmi:

1.izolovaním z prírodných rastlinných alebo živočíšnych zdrojov, napr. ópiové alkaloidy z makovíc; heparín
2.chemickou syntézou, kde sa z jednoduchších zlúčenín vyrába väčšina bežných liekov napr. (Acylpyrin, Kinedryl). Keď sa vo výskume objaví látka s potrebnými účinkami intenzívne sa skúma vplyv rôznych chemických obmien molekuly na použiteľnosť danej látky
3.biochemickým procesom, kde účinné zložky liečiv produkujú kultúry mikroorganizmov, napr. penicilín, streptomycín alebo génotechnologickým postupom napr. ľudský inzulín, kde metódou génového inžinierstva dokážeme vniesť ľudský gén zodpovedný za tvorbu inzulínu do genetickej informácie baktérie, ktorá potom začne produkovať ľudský inzulín. Takto môžeme postupne nahradiť prípravky zvieracieho (hovädzí alebo bravčový) inzulínu, ktoré spôsobovali diabetikom značné ťažkosti
Čím väčšie sú vedomosti o vzájomnom vzťahu medzi štruktúrou a účinkom, tým cielenejšie sa dajú hľadať nové účinné liečivá. Svetové štatistiky odhadujú, že doba potrebná na získanie poznatkov, ktorá je nevyhnutne potrebná na zavedenie nového lieku je 10 - 15 rokov, pričom výskumné práce s liečivom pokračujú aj po jeho zavedení do terapie. Úmerné tomu sú aj finančné náklady. Pritom životnosť nového lieku býva aj menej ako ďalšie desaťročie a je často nahradený dokonalejším prípravkom. Len skutočne dobre liečivá sa udržia viac ako tridsať rokov a prípad storočnej (1898) kyseliny acetylsalicylovej je úplne výnimočný (obr. 1).

Nový liek by mal byť účinnejší, bezpečnejší a pokiaľ možno aj lacnejší. Ukázalo sa, že skutočne dobrý nový liek vzniká často ako výsledok skúšania aj niekoľko tisíc látok pripravených chemickou syntézou alebo izolovaním z prírodných liečivých rastlín a živočíchov. U týchto látkach sa otestujú najzákladnejšie účinky na funkcie organizmu (srdcová činnosť, krvný tlak, činnosť obličiek, dýchanie, atď.) a z nich sa vyberajú nádejné budúce lieky. Je to priebežný výber - screening (čítaj skríning). Udáva sa, že na podrobnejšie skúšanie sa vyberie asi 0,1 % skúmaných látok, ktoré môžeme považovať za nádejné liečivá. Hodnotenie nového lieku prebieha v niekoľkých etapách. Séria predklinických skúšok sa uskutočňuje na bunkových kultúrach izolovaných bunkách alebo orgánoch. Avšak tieto modely nemôžu napodobniť komplexné biologické deje prebiehajúce v živom organizme, preto sa musia potenciálne liečivá podávať zvieratám. Až tieto pokusy na zvieratách demonštrujú či sa požadovaný účinok liečiva skutočne dostaví a či sa pri tom neprejavia toxické účinky. Toxikologické testy študujú toxicitu liečiv pri ich akútnom a chronickom podávaní, možnosti poškodenia genetického materiálu (mutagenita), možnosti vyvolávania nádorového bujnenia (karcinogenita) alebo škodlivý vplyv na vyvíjajúci sa plod (terotogenita). Na zvieratách sa musí zistiť , ako sa nová zlúčenina v organizme resorbuje, ako sa rozdeľuje v tkanivách a ako sa z organizmu eliminuje. Výsledky pokusov na zvieratách nie je možné automaticky preniesť na človeka, ale tieto pokusy sú potrebné pre rozumný odhad významu sledovaného liečiva a jeho možnosti pre liečbu ľudí. Obvykle tu dochádza k vylúčeniu ôsmich z desať pôvodne nádejných liečiv. Keď sú výsledky priaznivé, dokumentácia o skúšanej látke sa predloží komisii pre nové liečivá pri Ministerstve zdravotníctva (MZ) SR, ktorú tvoria viacerí odborníci a je poradným orgánom štátneho ústavu pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) so žiadosťou o povolenie klinického skúšania. Vlastné klinické hodnotenie sa člení na niekoľko etáp.

•Prvé podanie človeku - väčšinou malej skupine zdravých dobrovoľníkov. Tu sa zisťuje či účinok pozorovaný na zvierati sa prejaví aj u človeka, ďalej sa stanoví vzťah medzi dávkou a účinkom.
•V druhej fáze je látka prvýkrát podaná ako potenciálne liečivo chorému človeku v predpokladanej indikácii. Ak sa ukáže dobrá účinnosť a zanedbateľný výskyt vedľajších účinkov nasleduje ďalšia fáza.
•V tretej fáze sa podáva väčšiemu súboru pacientov, kde sa zrovnáva terapeutická účinnosť novej látky so štandardnou terapiou. Patrí sem aj kontrolované klinické štúdiu, keď sa vylučujú subjektívne a náhodné faktory pri hodnotení vlastného liečebného účinku látky. Jednej skupine sa podáva skúšané liečivo, ďalším porovnávacie t.j, indikované liečivo a posledná skupina dostáva neúčinnú liekovú formu - placebo. V priebehu klinických skúšok sa ukáže neupotrebiteľnosť mnohých testovaných látok. Tak nakoniec ostane s asi 10 000 novosyntetizovaných látok, často iba jedna vhodná ako liečivo.
•Štvrtá fáza je postregistačné hodnotenie. Liečivo, ktoré úspešne prešlo predpísanými skúškami, je registrované MZ SR. Len registrované liečivá (aj zahraničné) sa môžu bežne používať. Každé nové liečivo sa v terapeutickej praxi sleduje aspoň počas piatich rokov, a to so zameraním na nové poznatky o jeho účinku, indikáciách, kontraindikáciám a pod. Až tieto viacročné pozorovania umožňujú vyhodnotiť úžitok a riziká liečiva a stanoviť skutočné terapeutické hodnoty nového lieku.

3 ZÁSADY USCHOVÁVANIA LIEČIV

•Všetky lieky, t. j. predpísané i voľne kúpené uschovávame v orginálnom balení aj s priloženým návodom k použitiu.
•Po použití liečiva skontrolujeme, či je správne uzavretý obal liečiva. Inak môže dôjsť k jeho znehodnoteniu.
•Miesto pre uloženie liečiva musí byť:

ochladné - izbová teplota do 25 °C, ďalej od zdroja tepla
osuché
otmavé - svetlo môže spôsobiť rozklad liečova a jeho znehodnotenie (platí i pre liečivá v plastickách alebo tmavých obaloch)
ov chladničke (ale nie mrazničke) uschovávame: roztoky na kontaktné šošovky, očné vody, očné a nosné kvapky, zásobné fľaštičky alebo patrony s inzulínom, všetky emulzie, sirupy, masti, čipky a vaginálne globule

•Lieky musia byť uložené mimo dosahu detí. Pokiaľ ich musíme "mať na očiach", nechávame si na viditeľnom mieste len obal a liečivo uložíme na bezpečné miesto. Ideálna je závesná uzamykateľná skrinka. Deti najviac priťahujú farebné tabletky, podobné lentilkám a sladké sirupy. V podstate sú však schopné zjesť a vypiť čokoľvek. Výrobcovia už začali dodávať na trh obaly so špeciálnymi uzávermi, ale deti sú veľmi vynaliezavé a podceňovať ich v tomto smere rozhodne nie je namieste.

4 ZÁSADY LIKVIDÁCIE LIEČIV V DOMÁCNOSTI

•Vždy je treba vyradiť:

otablety, ktoré sa mrvia, praskajú, alebo sú na nich škvrny
oželatinové kapsuly, ktoré sa zlepily
oroztoky, ktoré zhustli, zmenili farbu, chuť a vôňu
otuby so stvrdnutým obsahom alebo tie, ktoré tečú
omasti a krémy, ktoré zmenili farbu, vôňu a konzistenciu
olieky po uplynutí expiračnej doby (dobe použiteľnosti), ktorá musí byť vždy vyznačená na obale

•Nepoužité, nedoužívané alebo lieky po expiračnej dobe odnášame späť do lekárne, nikdy ich nelikvidujeme doma. Je zakázané vyhadzovať lieky do komunálneho odpadu alebo do záchodu.
•Doma skladujeme len tie lieky, ktoré užívame. Po skončení liečby sa zvyšných prípravkov urýchlene zbavíme a predídeme tým ich zneužitiu.

5 PREHĽAD LIEČIVÝCH SKUPÍN PODĽA ICH ÚČINKU

Liečivá sú chemicky veľmi rôznorodé a preto je vhodné ich deliť podľa ich farmakologickej účinnosti do viacerých skupín. Z nich budeme charakterizovať len tie najvýznamnejšie skupiny a uvedieme niektorých typických predstaviteľov. Často však niektoré liečivá môžeme zaradiť do viacerých z nich (tabuľka 1).
Tabuľka 1. Niektoré skupiny liečiv podľa ich farmakologickej účinnosti

Skupina
Účinnosť

analgetiká
zmierňujú bolesť bez toho, aby spôsobili stratu vedomia

anestetiká
znecitlivujú: celkovo - strata vedomia, strata motorických reflexov

lokálne - miestne znecitlivenie

antihistaminiká
majú proti alergický účinok

antipyretiká
znižujú teplotu

antireumatiká
liečba reumatických ochorení

hypnotiká
tlmia činnosť centrálnej nervovej sústavy (CNS)

chemoterapeutiká
bránia rastu alebo množeniu baktérií

psychofarmaká
ovplyvňujú psychické funkcie pacienta

sedatíva
majú ukľudňujúce účinky

Analgetiká

Analgetiká sú liečivá, ktoré pôsobením na CNS potláčajú alebo znižujú vnímanie bolesti bez toho aby spôsobovali stratu vedomia. K najsilnejším analgetikám patria opioidné analgetiká: morfín (Morfin), jeho polysyntetické deriváty (etylmorfín) Diolan, syntetické deriváty (metadón) Metadon a slabšie analgetikum kodeín (Codein).

Pri nich však existuje nebezpečenstvo zneužitia ako návykových drog. K slabším analgetikám patria aj antipyretiká. Ďalším používaných analgetikom je 4 - hydroxyacetanilid (paracetamol) Paralen, Medypyrin a aminofenazón (Amidopyrin).

Aminogenazón je hlavnou účinnou zložkou: Sedoloru, Algeny, Dinylu, Eunalgitu, Spasmoveralginu a ďalších liekov.

Časté a veľmi nežiadúce účinky (najmä poruchy krvotvorby, riziko karcinogenity nitrozaminov, ktoré vznikajú metabolizáciou tejto látky, hepatotoxicita, nefrotoxicita, neurotoxicita a možnosť vzniku kŕča u detí vedú k postupnému vyraďovaniu liečív založených na účinnej látke aminofenazónu. Nežiadúce účinky paracetamolu na tráviaci trakt sú výrazne nižšie ako pri derivátoch kyseliny acetylsalicylovej. Vy vyšších dávkach však hrozí hepatotoxicita.

Snaha zosilniť účinok analgetík viedla k vytváraniu rôzne kombinovaných zmesí, napr. Alnagon, Eunalgit, Ataralgin, Dinyl, Coldrex HotRem, Acifein a pod.

Ich súčasné obmedzovanie, resp. vyraďovanie je spôsobené buď významnými nežiadúcimi účinkami, alebo vznikom závislosti.

V súčasnosti sa nepokladá za vhodné kombinovať liečivá tej istej farmakologickej skupiny alebo s rovnakým mechamizmom účinku. Z používania sa vyraďujú liečivá s dokázaným karcinogénnym, nefrotoxickým a hemotoxickým účinkom ako aj liečivá vyvolávajúce eufóriu.

Kombináciou analgetík so spazmalytikami (atropín, papavenín) získavame spazmoanalgetiká, ktoré sú určené na tlmenie útrobných bolestí (Spasmoveralgin).

Zásady pri liečbe analgetikami, antipyretikami a antiflogistikami:

•zákaz súčastnej konzumácie alkoholu
•nepoužívať dlhodobo
•dráždením žalúdku vzniká nevoľnosť, bolesti brucha aj krvácanie - sledovať krv v stolici (je mazľavá, čierna)
•zákaz používať pri vredových chorobách a krvácavých stavoch, acylpyrin u detí do 12 rokov.

Anestetiká

Anestetiká sú znecitlivejúce látky s celkovým alebo lokálnym účinkom.

Celkové anestetiká slúžia pri rozsiahlych chirurgických zákrokoch pretože dočasne tlmia činnosť centrálnej nervovej sústavy a spôsobujú stav bezvedomia spojený so stratou vnímania bolesti a stratu motorických reflexov. Keďže spôsobujú narkózu hovorí sa im aj narkotiká. Je to však nesprávne. Podľa spôsobu aplikácie sa celkové anestetiká delia na:

1.inhalačné. Do organizmu sa dostávajú pľúcami. Rýchlosť nástupu a odznenia účinku závisí od lipofílie účinnej látky. Pacient vdychuje plynné alebo kvapalné anestetikum cez narkotizačné prístroje. Na krátkodobú anestéziu sa používajú plyny: oxid dusný, cyklopropán. Na dlhodobú anestéziu sa používajú kvapalné celkové anestetiká: dietyléter, halotán (Narcotan). Chloroform sa už k týmto účelom nepoužíva.

2.injekčné. Injekčné anestetiká sa aplikujú v injekčnej forme do žily alebo do svalu. často sa používajú na úvodnú celkovú anestéziu. Intravenózne injekcie (do žily) a rýchly nástup účinku sú pre pacienta omnoho príjemnejšie ako vdychovanie anestezujúceho plynu. Účinok injekčného celkového anestetika väčšinou trvá len niekoľko minút. Rýchle odznievanie účinku týchto látok súvisí v podstate s ich prerozdeľovaním v organizme: po intravenóznej injekcii sa rýchlo vytvorí vysoká koncentrácia v dobre prekrvenom mozgu, čo sa prejaví centrálnym účinkom, v ďalšom priebehu sa však látka rovnomerne rozdelí v organizme, tj. koncentrácia na periférii rastie a koncentrácia v mozgu klesá a celkový anestetický účinok odznieva. Účinok sa teda zmenšuje, bez toho aby sa liečivo z organizmu eliminovalo. Aby sa bezvedomie udržalo potrebnú dobu, podávajú sa niektoré celkové anestetiká (etomidát, propofol) infúziou.

Injekčné celkové anestetiká na rozdiel od inhalačných celkových anestetík väčšinou spôsobujú len bezvedomie; nemajú žiadny analgetický efekt (s výnimkou ketamínu). Pri ich pôsobení je možné uskutočňovať len krátkodobé výkony, alebo slúžia k príprave na uskutočnenie celkovej inhalačnej anestézii. Preto je potrebné privádzať inhalačné anestetikum tak, aby kompenzovalo odznievajúci účinok injekčného celkového anestetika.

Tieto anestetiká delíme na:

1.barbituráty intravenózne (do žily) s krátkym účinkom: tiopental (Thiopental)
2.nebarbiturátové intravenózne (do žily) anestetiká: ketamín (Ketanest), propofol (Diprivan), etomidát (Radenarcon)

Lokálne anestetiká reverzibilne blokujú prenos vzruchu neurónmi a excitabilnými membránami, čo sa prejavuje ako miestne znecitlivenie. Používajú sa pri drobných chirurgických zákrokoch napr. v zubnom lekárstve, pri kožných operáciách. Pri tomto spôsobe anestézie chýba bezvedomie.

Lokálne anestetiká sú slabé zásady. Ich molekuly sú tvorené lipofilnou a hydrofilnou skupinou. Pri fyziologickom pH lokálne anestetiká dobre prenikajú membránami. Túto schopnosť má však iba neionizované liečivo. Ak je v organizme zápal, pH takéhoto tkaniva je posunuté na kyslú stranu. Lokálne anestetikum injektované do takého tkaniva je prevažne v ionizovanej forme a zle preniká membránami, preto v zapálenom tkanive nedosahuje požadovaný účinok. Mechanizmus účinku lokálneho anestetika je založený na blokovaní príslušných receptorov v blízkosti sodíkových kanálov, čím sa blokujú sodíkové kanály, tým sa zabraňuje rýchlemu prestupu Na+ iónov z extracelulárneho priestoru do intracelulárneho priestoru a tým aj vzniku a šíreniu akčného potenciálu spôsobeného nervovým podráždením.
Význam má aj skutočnosť, či lokálne anestetikum obsahuje esterovú alebo amidovú väzbu. Estery sú rýchlejšie metabolizované v plazme a tkanivách nešpecifickými esterázami, ako amidy, preto majú aj príliš krátky účinok. Amidy sú stabilnejšie, majú dlhší polčas a tým aj dlhšie pôsobenie.

Lokálne anestetiká sa delia podľa chemickej štruktúry na:

1.lokálne anestetiká esterového typu: prírodný alkaliod kokaín (ako lokálne anestetikum má už len historický význam. Dnes sa často zneužíva pre euforizujúci účinok), prokaín (Procain), benzokaín (Hexoraletten);
2.lokálne anestetikum amidového typu: trimekaín (Mesocaine).

Vo forme spreja sa používa na lokálne znecitlivenie pri malých chirurgických výkonoch etylchlorid. Je to prchavá kvapalina, ktorá odparovaním ochladzuje až zmrazuje tkanivo.