referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Jolana
Nedeľa, 15. septembra 2019
Honoré de Balzac: Otec Goriot
Dátum pridania: 26.01.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: 4xixa
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 450
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 15.1
Priemerná známka: 2.87 Rýchle čítanie: 25m 10s
Pomalé čítanie: 37m 45s
 

O autorovi:
Rodina, pôvodne Balsa alebo Balssa, sedliaci v Albigensku. Otec, Bernard Francois (1746-1829); oženil sa v roku 1797. matka, rodená Anna Charlotta Laura Salambierová (umrela roku 1854). Honoré, narodil sa v Tours, rue de l´Armée d´Italie, 20. mája 1799.  rodina nechápala záujmy mladého adepta umenia. Balzac proti vôli svojho otca prerušil štúdium práva odkázaný sám na seba dal sa do styku s vydavateľskými podvodníkmi. Pod rôznymi menami písal na objednávku romány a príručky s jediným cieľom: zbaviť sa veľkej dlžoby a stať sa slobodným, na nikom nezávislým spisovateľom. 1820-sa zoznamuje so spisovateľom Le Poitevinom a vydávajú spolu pod pseudonymom romány. O 4 roky neskôr má samovražedné úmysly po neúspechu pri písaní kolportážnych románov. Za peniaze od rodiny a madame  de Bernysa zúčastňuje na rôznych špekuláciách. Spolu stratí okolo 105.000 frankov. V 1828 sa po iným menom prepychovo zariadi v jednom byte a pokračuje v písaní. 1829 vydáva prvý raz pod vlastným menom a zoznamuje sa s Zulmou Carraudovou. 1830 začína byť slávny. Prisvojuje si šľachtický titul. Postupne získava nový byt, koč i sluhu. Začína sa stýkať s dámami z vyššej spoločnosti. 1832 si začína písať s pani Hanskou „neznámou“ z Ukrajiny. 1835 žije v Paríži pod menom vdova Durantová. Tento rok ho postihol požiar a stratila sa časť Rozmarných poviedok.  Od 27. apríla do 4. mája sedí vo väzení, pretože odmietol slúžiť v národnej garde. V r. 1844 nakúpil nábytok do spoločného bytu s vdovou Hanskou. Prekonal ťažkú žltačku. 1849 prežil  vo Wierzchowni, chorý. 14. apríla 1850 zosobášený s pani Hanskou. V apríli odišli do Paríža. V auguste ho navštívil Viktor Hugo. 22. augusta Balzac zomiera. Dlhov sa však nezbavil do konca života a prepracovaný, uštvaný spoločnosťou a prácou predčasne zomrel.

Idea: 
„Kára civilizácie ponáša sa na voz s modlou Džagernata, ťažko ju spomalí srdce, ktoré nemožno tak ľahko rozdrviť ako iné srdcia a ktoré iba pribrzdí jeho koleso; čoskoro totiž srdce zlomí a pokračuje v slávnom pochode.“ (str.8)

Postavy:

  • Pani Vauquerová: „Pani Vauquerová, rodená de Conflans, je stará žena, ktorá má už štyridsať rokov v Paríži meštiansky penzión v ulici Neuve-Sainte-Geneviéve“(str.7)
  • Pani Couturová: „Pani Couturová, vzdialená príbuzná Victorinej matky, ktorá k nej kedysi vo svojom zúfalstve prišla zomrieť, starala sa o sirotu ako o vlastné dieťa.“ (str.20)
  • Victorine Tailleferová: Nemanželskí dcéra boháča, ktorý machináciami dosiahol, že ju vydedí a všetko nechá synovi. Je veľmi dobrá a na túto spolo14111**/čnosť krásna. Časom sa zamiluje do Eugéna, ale on ju nevyužije ako mu radí Vautrin. „Dve postavy zarážajúco kontrastovali s ostatnými stálymi obyvateľmi aj príležitostnými hosťami penziónu. Hoci slečna Victorine Tailleferová  bola chorobne bledá, ..., a hoci sa svojou zamračenosťou, okúňavým správaním, biednym výzorom a vyziabnutosťou pridružovala k všeobecnému utrpeniu, ktoré sa pridružovalo k tomuto obrazu. ...Jej červenkavá tvár, ryšavoplavé vlasy a priveľmi štíhla postava mali v sebe taký pôvab, aký moderní básnici nachádzali na stredovekých soškách. Jej sivočierne oči vyjadrovali kresťanskú miernosť 6666a odovzdanosť. Jednoduché a lacné šaty prezrádzali mladistvé tvary tela. V porovnaní s inými bola pekná. Ako šťastná bola by bývala úchvatne krásna: šťastie je totiž poéziou žien, ako sú šaty ich ozdobou. ....Chýbalo jej to, čo po druhý raz dotvára ženu: handričky a ľúbostné listy.“(str.19-20)
  • Poiret: malý parížsky úradníček; „Pán Poiret – to bolo čosi ako strojová mechanika. Keď sa tak ťahal ako sivá tôňa niektorou alejou Botanickej záhrady s hlavou pokrytou starou ploskou čiapkou, v ruke ledva držal paličku so zažltnutou slonovinovou hlavicou, keď za ním viali vyblednutí poly dlhého kabáta, ktorý zle zakrýval takmer prázdne nohavice a nohy v belasých pančuchách, čo sa pod ním podlamovali ako nohy opilca..., slovom, človek, o akých povieme, keď ich uvidíme: „No veď aj takých treba!“(str.18-19)
  • Vautrin (Jacques Collin): Je to zločinec, o ktorom to nik nevie okrem polície a Poireta s Michonneauovou, ktorá ho aj usvedčí. Bol na galejách a nenávidí spoločnosť, v podsvetí je niekým, na verejnosti vystupuje ako obchodník. „... Vautrin, štyridsiatnik s nafarbenými bokombradami. Patril k tým, o ktorých ľud vravieva: „To je znamenitý chlapík!“ Mal  široké plecia, dobre vyvinutý hrudník, mocné svaly,... Jeho tvár, zbrázdená predčasnými vráskami, vyznačovala sa istou tvrdosťou, ktorú však vyvracali láskavé a družní spôsoby. Bol vždy ochotný a pravý smejko.(str.21) On poznal alebo vytušil položenie tých, čo žili okolo neho, kým do jeho myšlienok ani do jeho záležitostí nik nemohol preniknúť. Hoci medzi seba a ostatných postavil ako priehradu svoju zdanlivú dobráckosť, stálu úslužnosť a veselosť, neraz dal nazrieť do strašnej hĺbky svojej povahy. Často sa z rozmaru hodného Juvenala rád vyškieral zákonom, šľahal vysokú spoločnosť, usviedčal ju z nedôslednosti voči sebe samej, takže sa dalo predpokladať, že cíti nevraživosť k sociálnemu poriadku a že na samom dne jeho života je zahrabané akési tajomstvo.“(str.22) „Ak vám takto hovorím o svete, on sám mi na to dal právo, poznám ho. Myslíte si, že ho preto znevažujem? Vonkoncom nie. Vždy bol takýto. Mravokárci ho nezmenia. Človek nie je dokonalý. Zavše je viac alebo menej pokrytecký a hlupáci vtedy vravia, že je mravný alebo nemravný. Neobviňujem boháčov ani nestránim ľudu: človek je ten istý hore, dolu i uprostred.“(str.119)
  • slečna Michonneauová: Je v podstate zlá stará dievka. Udá Vautrina, za čo ju v penzióne znenávidia, pretože všetkým bol sympatickejší obchodník ako stará dievka; zločinec ako udavačka. Za jeho udanie dostane síce peniaze, ale z Vauquerovského domu je obyvateľmi vyštvaná.
  • otec Goriot: „Jean-Joachim Goriot bol pred revolúciou obyčajný cestovinársky robotník, zručný, sporivý a dosť podnikavý, aby si mohol kúpiť závod svojho majstra, ktorý sa náhodou stal obeťou prvého povstania roku 1789. Za ten rok občan Goriot nahromadil kapitál,... Stalo sa mu to, čo sa stáva ľuďom s obmedzenými schopnosťami: jeho priemernosť ho zachránila. Napokon, ľudia sa dozvedeli o jeho majetku v čase, keď už nebolo nebezpečné byť bohatým, a tak v nikom nevzbudil závisť. Ak ho niekto videl, ako vedie obchod, vysvetľuje zákony o vývoze a dovoze obilia, študuje ich zmysel, postihuje ich chyby, bol by usúdil, že je schopný stať sa štátnym ministrom, bol trpezlivý, činný, vytrvalý, rýchly v podnikaní, mal orlí zrak, všetkému predišiel, všetko predvídal, všetko vedel, všetko tajil;... Jeho žena, jediná dcéra bohatého nájomcu z Brie, bola pre neho predmetom zbožného obdivu, bezhraničnej lásky. Po siedmich rokoch neskaleného šťastia stratil na nešťastie ženu.  V tomto položení otcovský cit rozvinul sa u Goriota až do nerozumnosti. Lásku sklamanú smrťou, preniesol na dcéry. (str.98-99) Mne nič netreba. Ozaj, milý pán môj, čože som ja? Biedna mŕtvola, ktorej duša je všade tam, kde sú moje dcéry.“(str.130)
  • Eugéne de Rastignac: „Eugéne de Rastignac mal črty pravého Juhofrancúza, jeho bielu pleť, čierne vlasy, belasé oči. Jeho správanie, spôsoby, zvyčajné držanie tela prezrádzali synčeka zo šľachtickej rodiny, v ktorej už prvá výchova sa zakladala na tradícií dobrého vkusu. I keď si šetril šaty a v robotné dni dodieral vlaňajšie obleky, predsa si kedy-tedy mohol vyjsť oblečený ako elegantný mladík.“(str.21)
    Postupne sa mení. Na začiatku románu je to len skromný študent presvedčený o tom, že všetko sa dá dosiahnuť vlastnými silami. Rozprávanie Vautrina ho presvedčí o opaku. Jeho vlastné skúsenosti ho zoceľujú. „Zbadal, aký vplyv majú ženy na spoločenský život, a zaumienil si zaraz sa vrhnúť do spoločnosti, aby si v nej získal dajaké ochrankyne...“(str.39) „Ak si chceme niečo vydobyť v nebi, treba ísť rovno k pánu bohu!“(str.74) A netrvá dlho, kým začne navonok podliehať okoliu, neprijíma však všetko. Uchováva si ľudskosť a zdravý úsudok. „Démon prepychu sa mu zahryzol do srdca, zmocnila sa ho zimničná túžba po zisku, smädom po zlate mu vyprahlo hrdlo.“(str.78)
  • sluha Christophe: Slúžil v dome Vauquerovej. Bol to obyčajný sluha. Mal rád tých, čo dávali vysoké sprepytné – Vautrina. Veril tomu, čo hovorili ostatní, poslúchal Vauquerovú. Nebol príliš usilovní ani lenivý.
  • kuchárka Sylvie: Bola pri tele. Varila to, čo mala. A snažila sa variť dobre, mala dobré srdce aj keď bola chamtivá – Goriotovi ukradla na smrteľnej posteli medailón; ale aspoň sa o neho postarala.
  • grófka de l´Ambermesnil: Bola podvodníčka, ktorá chvíľu bývala u Vauquerovej. Poštvala ju proti Goriotovi.
  • vikomtesa Clara de Beuséant: Eugénovi pomohla dostať sa do spoločnosti, ochraňovala ho a pomáhala mu uzatvárať nové styky. Dalo by sa povedať, že je v tom skazenom prostredí jedinou pravou dámou a jediná prejavuje čistú lásku svojmu milencovi, ktorý ju sklame.
  • markíz d´Adjuda-Pinto: vikomtesin milenec, ktorý ju kvôli mladučkej bohatej slečne opustí; čo má za následok, že vikomtesa sklamaná láskou odchádza na vidiek. Čo najďalej od Paríža.
  • gróf Maxime De Trailles: Je milenec Anastasie. „Gróf Maxime de Trailles sa dával urážať, strieľal prvý a zabíjal svojho soka“
  • gróf de Restaud: Chladný šľachtic, ktorý aj so svojou ženou len využili Goriota.
  • grófka Anastasia de Restaud: Nemiluje svojho otca, len ho využíva. Berie od neho peniaze a je sčasti aj príčinou jeho smrti. Nenávidí svoju sestru. Závidí jej aj Rastignaca, ktorého predtým sama odvrhla. Jej manžel ju chce pripraviť o deti aj o peniaze, keď zistí, že predala rodinné šperky kvôli milencovej dlžobe.
  • Gobseck: Úžerník, ktorý v tomto románe predstavuje len akýsi prízrak
  • barónka Delphina de Nuncigen: Je zradená svojim milencom, a tak sa nebráni vzťahu s Eugénom. Jej manžel jej nedá peniaze, najprv prosí o čas, potom sa priamo vyhráža, že jej nič nedá. K otcovi na smrteľnom lôžku nepríde a na pohreb pošle tak ako jej sestra jen kočiar s erbom. Tiež Goriota v podstate len využívala, ale robila to menej očividne a mala ho radšej.
  • barón de Nuncigen:

Dej:
Začína sa opisom Penziónu a jeho obyvateľov. Postupne sú opisované ich životy až príde na otca Goriota. Pani Vauquerovej sa spočiatku páčil a snovala plány ako ho dostať do chomúta – odložiť Vauquerov rubáš a obrodiť sa v manželstve s Goriotom.(str.26) Grófka de l´Ambermesnil jej chcela pomôcť. Goriot bol však priveľmi hanblivý, čo ju rozzúrilo, a tak ho pred Vauquerovou očierni. Milá grófka však jedného dňa odišla bez zaplatenia. Vauquerová ju už nikdy nevidela, ale Goriota znenávidela. „Jej nenávisť nevyplývala z lásky, lež zo sklamaných nádejí.“(str.30) Snažila sa mu  všemožne uškodiť. „Vdova využila svoju ženskú zlomyseľnosť, aby svoju obeť nenápadne týrala. Predovšetkým vyčiarkla zbytočnosti zo stravy pána Goriota.“(str.30) Otec Goriot chodieval obedovať do mesta 1-2 krát týždenne, ale potom už len 1-2 krát mesačne. Vdova ho upodozrievala, že utráca za milenky.  Na konci 2. roku ju požiadal aby ho presťahovala nižšie – do bytu za nižší poplatok, čím to len potvrdzoval. Vo Vauquerovskom dome si všimli návštevy krásnych mladých dám. Otcovi Goriotovi nikto neveril, že sú to jeho dcéry.

Eugéne pochádzal z chudobnej šľachtickej rodiny. Jeho babička napísala list bohatej príbuznej – vikomtese de Beuséant. Ona ho pozvala na ples, kde bol srdečne prijatý. Ani len nevedel, aký to má význam. „Byť prijatý v tých pozlátených salónoch – to bolo toľko, ako dostať erbovú listinu, potvrdzujúcu príslušnosť k vysokej šľachte.“(str.40) Spoznal sa tam s grófkou Anastasiou de Restaud. Bola pekná a on sa s ňou zblížil natoľko, že ho pozvala do svojho domu. V noci, keď sa celý šťastný vracal z plesu, uvidel otca Goriota miesiť dokopy strieborné taniere a pomyslel si: „Aby sa mohol bezpečne venovať svojej činnosti, predstiera slabomyseľnosť, nemohúcnosť, a žije ako žobrák?“(str.43); ale aj napriek tomu sa po Goriotovom povzdychu: „Úbohé dieťa!“ rozhodol neposudzovať ho prenáhlene. Na druhý deň navštívil Goriot úžerníka Gobsecka. To vo Vauquerovskom dome vyvolalo vodopád nových dohadov a klebiet. Nakoniec prešla reč aj na Paríž: „Tí, čo sa v ňom zablatia na koči, sú statoční ľudia, tí, čo sa v ňom zablatia pešo, sú naničhodníci. Ak na nešťastie nešikovne potiahnete nejakú maličkosť, budú vás ukazovať na Justičnom námestí ako dajakú zvláštnosť. Ukradnite milión a v salónoch vás budú označovať ako vzor cnosti. Platíte tridsať miliónov na žandárstvo a súdnictvo, aby ste udržiavali takúto morálku....Pekné!“(str.56-Vautrin)

Večer sedela Victorine uplakaná dolu v jedálni. Bola za svojim otcom: „Victorine neponúkol ani len stoličku, celý čas musela stáť. Mne zas povedal bez rozčuľovania, celkom chladne, aby sme si ušetrili námahu chodiť k nemu; že slečna, ani len nepovedal dcéra, si všetko uňho len pokazí, keď ho obťažuje (raz do roka, obludu!); Victorininu matku si vzal za manželku bez majetku, a tak si vraj nemá nárokovať; napokon odzneli tie najtvrdšie slová, pri ktorých sa to chúďa priam rozplývalo v slzách.“(str.57) Victorine sa mu potom vrhla k nohám a podala mu matkinu poslednú vôľu, ktorá vzápätí skončila v ohni. Potom sa ospravedlnil a odišiel.

Večer si robili z Goriota všetci dobrý deň. Reč sa však čoskoro obrátila na Victorine a jej otca. Vtedy si Rastignac prvý raz všimol ten zvláštny výraz na jeho tvári. Bol mimoriadne zvláštny, všímavý a citlivý. U Eugéna sa prebudil záujem o tohto starca. Hneď na druhý deň sa vydal za Anastasiou de Restaud. Tento malý výlet mu bol veľmi užitočný. Stretol sa s Anastasiou a aj s jej manželom, a na počudovanie naraz aj s jej milencom Maximom. Pri príchode zahliadol aj otca Goriota. Grófka ho zrejme neočakávala tak skoro. Mala tam Maxima a Eugénova prítomnosť ju až tak netešila. Dávala mu to jasne najavo, ale Eugéne zostal už len z akéhosi trucu a nepriateľstva voči Maximovi. O chvíľku prišiel aj jej manžel a na počudovanie sa k Maximovi správal priateľsky. „Mladí ľudia z vidieka ešte nechápu, aký príjemný je život v trojici.“(str.67) Grófka Rastignaca zoznámila so svojim manželom a už sa mu nemienila venovať. Rastignac si s jej manželom skvele rozumel, a keď chcela s Maximom odísť gróf ju zastavil. Milý Maxime teda hodil spiatočku a Anastasia ho šla odprevadiť.

Vo vedľajšom salóniku sa zdržala dosť dlho mysliac si, že Rastignaca gróf odbaví, ale nestalo sa tak, pretože Eugéne sa vedel mimoriadne zaliečať. Nechcela Rastignaca vo svojom dome. Snažila sa Eugéna grófovi nejak sprotiviť. Eugéna tam držala len jedna vec: „Tá žena, zrejme zaľúbená do Maxima, pevne ovládajúca svojho muža, tajne pripútaná k starému cestovinárovi, zdala sa mu záhadou. Chcel do tej záhady preniknúť a dúfal, že sa tak bude môcť stať neobmedzeným vládcom nad touto krásnou ženou, skrz-naskrz Parížankou.“(str.70) Nuž, a tak sa nevedomky dopustil obrovskej chyby, ktorá mu naveky zatvorila dvere do domu de Restaud – opýtal sa na otca Goriota. Gróf de Restaud ustrnul, Anastasia zneistela. Rastignac si uvedomil svoj spoločenský prešľap a odišiel. „No,“ povedal si, „práve som vykonal akúsi nemotornosť, ktorej ani príčinu, ani dosah nepoznám.“(str.72) Pri odchode ho obaja manželia vrelo vyprevádzali so slovami, že sa môže kedykoľvek zastaviť; no vzápätí hovorí gróf sluhovi: „Kedykoľvek príde tento pán,“ povedal gróf Mauriceovi, „ani pani, ani ja nie sme doma.“(str.72)

Eugéne Rozhodol sa, že navštívi svoju dobrú sesternicu veriac, že mu pomôže alebo aspoň vysvetlí, čo také hrozné spravil. Ďalšieho spoločenského prešľapu sa dopustil len, čo prišiel. „ „Ktože to tam je?“ povedal si Eugéne, pochopiac trochu neskoro, že v Paríži možno natrafiť na veľmi málo žien, ktoré nie sú zadané, a že víťazstvo nad jednou z takýchto kráľovien stojí viac než krv. „Do čerta! Isto i sesternica bude mať svojho Maxima.“ “(str.74-75) „Vikomtesa sa už tri roky stýkala s jedným z najchýrnejších a najbohatších portugalských veľmožov, s markízom d´Adjuda-Pinto. ... Pán d´Adjuda sa mal oženiť. Mal si vziať za ženu istú slečnu de Rochefide. V celej vznešenej spoločnosti iba jediná bytosť ešte nevedela o chystanom sobáši: tá bytosť bola pani de Beuséant.“(str,75-76)  Eugéne teda v padol k vikomtese veľmi nevhod a ona by ho nebola ani prijala, no markízovi to prišlo veľmi vhod: „V tej chvíli bol teda pán d´Adjudo-Pinto ako na tŕní a chcel odísť, vraviac si, že pani de Beuséant sa tú novinu aj tak dozvie, že jej napíše, že bude oveľa pohodlnejšie spáchať túto ľúbostnú vraždu listovne ako živým slovom.“(str.76)

Bolo toho veľa, čo ešte nevedel: „Eugéne nevedel, že v Paríži neslobodno ísť na návštevu ku komukoľvek, kým si nedáme od priateľov domu vyrozprávať osudy manžela, manželky alebo detí, aby sme sa nedopustili hlúposti.“(str.77) „No ak bol hrozne na ťarchu panej de Restaud a pánu de Trailles, pomáhal zas z rozpakov pánu d´Adjuda.“(str.77) Pán d´Adjuda sa rýchlo pobral preč. Vikomtese zaklamal, že ide k anglickému vyslancovi, ale ona ho na nešťastie počula keď dával povel kočišovi – k slečne Rochefide. Vikomtesa mu hneď napísala a vrátila sa k Eugénovi. Vyrušila ich ešte aj vojvodkyňa, vikomtesina skoro priateľka. Potom sa už konečne dostal Eugéne a opýtal sa konečne na to, čo ho zaujímalo – na otca Goriota.
„Ach, tak to je jej otec!“ pokračoval študent a zdesene sa strhol.
„Pravdaže! Ten dobrák mal dve dcéry, do ktorých je priam zbláznený, hoci jedna i druhá ho takmer zapredali.“(str.85)Úryvok: o otcovi Goriotovi (str.86)
Eugéne je z tohto poznania nešťastný. Na odchode mu pani de Beuséant ešte hovorí:

„Tak teda, pán de Rastignac, zaobchádzajte so svetom tak, ako si zasluhuje. Chcete sa vyšvihnúť, ja vám pomôžem. Zistite, aká hlboká je ženská skazenosť, zmerajte, aká veľká je biedna mužská márnomyseľnosť. Hoci som veľa čítala v knihe tohto sveta, jednako zostali v nej strany, ktoré som nepoznala. Teraz viem všetko. Čím chladnejšie budete kalkulovať, tým väčšmi budete napredovať. Bite neľútostne, budú sa vás báť. Berte mužov a ženy len ako poštové kone, ktoré zanecháte uštvané na každej zastávke, tak dospejete až na vrchol túžob. Vidíte, nestanete sa tu ničím, ak nebudete mať ženu, ktorá by sa o vás nezaujímala. Musí byť mladá, bohatá, elegantná. No opravdivý cit skrývajte ako poklad; nikdy ho nedajte vytušiť, boli by ste stratený. Neboli by ste už katom, stali by ste sa obeťou. Ak budete niekedy milovať, dobre chráňte svoje tajomstvo! Neprezraďte ho, kým sa dobre nepresvedčíte, komu otvárate srdce.“(str.89)

Restaud je zo šľachtického rodu, jeho ženu spoločnosť prijala, predstavili ju pri dvore; no jej sestra, jej bohatá sestra, krásna pani Delphine de Nuncigen, žena finančníka sa ukrutne trápi, zožiera ju závisť, zaostáva za sestrou sto míľ sestra jej už nie je sestrou; tie dve žena sa zapierajú navzájom, tak ako zapierajú otca. Preto by aj pani de Nuncigen vychlípala všetko blato, ktoré je medzi ulicou Saint-Lazare a ulicou Grenelle, len aby raz vstúpila do môjho salónu. Ak mi ju predstavíte vy, budete jej Benjamínkom, bude vás zbožňovať. Milujte ju potom, ak môžete, ak nie, využite ju.(str. 89)

Po tejto návšteve preberie Rastignac ochrannú ruku nad Goriotom. Napíše matke a sestrám listy, v ktorých ich žiada o peniaze. Nemali veľa peňazí, ale Eugéne vedel, že mu aj tak vyhovejú. Len čo dostane peniaze, začne ho Vautrin poučovať o svete a ľuďoch: „Do tejto masy ľudí treba vpadnúť ako guľa z kanóna, alebo sa prikradnúť ako mor. Čestnosť je tu nanič. Ľudia sa koria moci génia, nenávidia ho, usilujú sa ho očierniť, pretože berie, ale nedelí sa; koria sa mu však, ak vytrvá; slovom, ak ho nemôžu pochovať do bahna, kľačia pred ním. Korupcia prevláda, talent je zriedkavý.“(str.118) Ďalej mu rozpráva o svojich plánoch, chce  odísť do USA a radí Eugénovi, ako môžu obaja získať peniaze, keď sa bude krútiť okolo slečny Victorine. „Paríž, vidíte, je ako prales Nového sveta, kde sa klbčí zo dvadsať divých kmeňov, Illinnoisčania, Huróni, čo žijú z výťažku rozličných spoločenských vrstiev; vy poľujete na milióny.

Aby ste ich získali, používate osídla, klepce, vábidlá. Poľovať možno viacerými spôsobmi. Podajedni poľujú na veno; iní na likvidáciu; tí prví chytajú do sietí svedomie, tí druhý predávajú svojich klientov, poviazaných na rukách i na nohách. Toho, čo sa vráti s dobre napchatou poľovníckou torbou, toho pozdravujú, oslavujú, prijímajú v lepšej spoločnosti. Buďme spravodliví k tejto postihnutej pôde, máte do činenia s najuznanlivejším mestom na svete. Hrdé aristokratické vrstvy všetkých hlavných európskych miest odmietajú do svojich radov prijať dajakého podlého milionára, no Paríž mu otvára náruč, behá na jeho domáce slávnosti, na jeho večere a štrngá si s jeho podlosťou.“(str.123) Jeho plán spočíva v zabití Victoriinho nevlastného brata, čo by znamenalo, že ju jej otec nakoniec bude musieť prijať. Bude ju milovať a ona bude milovať Eugéna. Vautrin mal priateľa bez zábran, mladý by umrel v súboji... Eugéne nesúhlasil, no Vautrin mu dal 14 dní na rozmyslenie. Eugéne začal pomaly povoľovať strašným plánom. Šiel za paňou de Beuséant, aby ho zoznámila s maršálkou.

Namiesto toho šiel s vikomtesou do divadla, pretože jej manžel sa ponáhľal za milenkou. V divadla si ho všetci po boku vikomtesy zvedavo obzerali. Bol predstavený panej de Nuncigen, ktorú oproti v lóži zrádzal milenec s inou. Bolo to od pani de Beuséant veľmi šikovné predstaviť ho tejto žene práve vo chvíli, keď potrebovala najviac útechy. Prišiel k Delphine do lóže a hneď si všimol pozornosť Anastasie de Restaud. Anastasiu pred Delphinou ohovoril. Vyjadril sa, že je menej pekná ako Delphina. Povedal jej ako ho Anastasia skoro vyhodila, keď spomenul otca Goriota. Ocenil jej lásku k otcovi. Spomenul ako ju chválili vojvodkyňa s vikomtesou (čo sa pravdaže nikdy nestalo). A tým mal dvere otvorené. Cestou domov mal už plán: „Ak sa bude pani de Nuncigen o mňa zaujímať, naučím ju ovládať manžela. Ten manžel narába so zlatom, pomôže mi nahonobiť majetok.“(str.141)

Večer sa rozprával s Goriotom. Ten bol celý uveličený nad Rastignacovým rozprávaním. Opýtal sa či ho dala pozdraviť. Nedala. Rastignac klamal. Ich vzťah sa začal, ale Delphine manžel peniaze nedával. Eugéne sa ďalej zadlžoval, pretože žil na vysokej nohe. Delphina nad ním získavala prevahu a on sa zaľúbil. Medzi tým pani Michonneauová a Poiret zosnovali s políciou na Vautrina pascu. Rastignac bol s Vautrinom takmer dohodnutý na vražde, no deň pred tým otec Goriot vyriešil Rastignacove finančné problémy zaplatením dlhov a zakúpil mu dokonca byt pri Delphininom sídle, pre seba žiada iba izbičku nad ním aby mohol Delphinu častejšie vídať. Rastignac sa rozhodol varovať Tailleferovcov, no prv než sa mu to podarí Vautrin ho uspí omamným vínom. Pred tým mu ešte pošepne: „Chlapček môj, ešte nie sme dosť prefíkaní pre zápas s apíkom Vautrinom, a on vás má príliš rád aby vám dovolil robiť hlúposti.“(str.196) Ráno prišlo „prekvapenie“ – mladý Taillefer je mŕtvy. Eugéne stojí proti strašnej pravde – môže za smrť človeka. Ale teraz si nemôže vziať Victorine, pretože miluje Delphinu.Zatiaľ vo Vauquerovskom dome realizuje slečna Michonneauová svoj plán. Uspí Vautrina, jeho odpadnutie vyzerá ako porážka. Keď je s ním sama, vyzlečie ho a plesne mu po pleci. Objaví sa znamenie galejníkov. Ale študent medicíny Bianchon má podozrenie, pretože Vautrin sa prebral rýchlo, jeho zvratky nechcela Michonneauová dovoliť vziať na rozbor. Po malej chvíli prišla polícia, ktorá dostala avízo od Poireta. Keď ho zatýkajú nadáva Michonetke, že keby ho bola varovala dostala by aj šesť násobok toho, čo jej dala polícia. A o obyvateľoch penziónu hovorí: „No ty stará škatuľa, pozri sa na nich“, obrátil sa k starej dievke. „ Na mňa sa pozerajú s hrôzou, ale nad tebou sa im hnusom obracia žalúdok. Zožer si, čo si si navarila.“(str.218) „Zbohom, Eugéne“ , povedal nežným a smutným hlasom, ktorý sa čudne odrážal od drsného tónu jeho reči. „Ak by si mal dakedy ťažkosti zanechal som ti oddaného priateľa.“

Hoci mal retiazky, podarilo sa mu stať si do strehu, zavelil ako majster šermu: „Raz, dva!“ a urobil výpad. „Ak budeš v tiesni, obráť sa ta. Môžeš voľne nakladať so všetkým, s človekom i peniazmi.“(str.218)

Obyvatelia penziónu Michonneauovú vyhnali a Poiret išiel s ňou, aj keď svoju spoluvinu nepriznal.  Slečna Victorine tiež odišla k svojmu otcovi a zobrala so sebou aj slečnu Couturovú. Takže pani Vauquerová sa so starou udavačkou nelúčilo tak ľahko ako ostatným. V ten večer bol Rastignac s Delphinou v jeho novom ešte nedokončenom byte. A po prvý raz je im dvom otec Goriot na ťarchu. Na druhý deň si Eugéne zo svojej izby vypočuje Delphinine a Anastasine problémy s peniazmi. Otca tie problémy a nevraživosť oboch sestier natoľko rozčúlila, že odpadol. Delphina sa zľakla a rozbehla sa mu pomôcť aj Anastasia sa vrátila, ale len preto, že potrebovala podpis na jeho zmenku. Ráno bola za ním Anastasia. Goriot potom odišiel do Paríža. Nasie totiž potrebovala na šaty. Po návrate sa mu veľmi pohoršilo. Delphina mu  napísala aby nezabudol na bál. Večer k nej prišiel aby jej povedal, že nikam nej de pretože jej otec umiera. Ona ho ani nevypočula, len mu povedala, nech sa ide prezliecť.

„Choďte! Už ani slovo!“ povedala a rozbehla sa po náhrdelník. „Choďte už, pán Eugéne, rozhneváte pani barónku“, ozvala sa Thérése, postrkujúc mladého muža, zhrozeného nad tou elegantnou otcovraždou. Išiel sa obliecť a pritom sa zaoberal najsmutnejšími a najskľúčenejšími úvahami. Vznešenú spoločnosť videl ako more bahna, do ktorého sa človek prepadá až po krk, len čo si doň omočí nohu. „Páchajú sa tam iba mrzké zločiny“ vravel si. „Aj Vautrin je lepší.“ Videl tri hlavné prvky spoločnosti: poslušnosť, boj a vzburu; rodinu svet a Vautrina. A netrúfal si rozhodnúť sa. Poslušnosť bola nudná, vzbura nemožná a boj neistý.“(str.269)

Prišiel prezlečený a vyhrala ona; šli na ples.  Keď sa potom vrátil do penziónu „jeho výchova bola skončená“. V tom videl vznešenú Claru de Beuséant a všetku tú nízkosť Anastasie de Restaud a Delphiny de Nuncigen. Otec Goriot celú noc blúznil. Eugéne dal poslať po jeho dcéry. Ani jedna  neprišla. Delphina spala, Anastasia sa hádala s manželom o peniaze. „Majú svoje starosti, spia, neprídu. Vedel som to. Človek musí umierať, aby poznal, čo sú to deti... Ach, priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti“ vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú. Nie, neprídu!“(str.284) Uvedomuje si, že keby si bol nechal peniaze, prišli by a oblizovali by mu ruky, ale on im podľahol. „Dcéry, to bola moja neresť; boli mi milenkami, slovom všetkým!“(str.286) Nakoniec prišla Anastasia de Restaud. Delphina omdlela pri hádke s manželom a pustili jej žilou, bránila sa a kričala na otca. Pri Anastasii otec Goriot, ktorý už aj tak bol v bezvedomí umrel. Nikto za ním nesmútil. Eugéne chcel od zaťov vymáhať peniaze na pohreb, ale sluhovia ho nevpustili dovnútra, pretože rodiny vraj držia smútok kvôli úmrtiu v rodine. Rastignac musel teda vystrojiť chudobný pohreb sám so študentom Bianchonom.

Len čo Rastignac osamel, urobil niekoľko krokov cintorínom a zadíval sa na Paríž, krivolako rozložený pozdĺž obidvoch brehov Seiny, kde už začínali žiariť svetlá. Jeho pohľad sa takmer dychtivo uprel na miesto, medzi stĺpom na Verdômskom námestí a Invalidovňou, ta, kde žila tá vznešená spoločnosť, do ktorej sa chcel dostať. Pozrel sa na bzučiaci úľ, akoby už vopred chcel z neho vysať med, a vyslovil túto slávnostnú výzvu:
„A teraz uvidíme, kto z koho! A súboj, na ktorý vyzval spoločnosť, začal tým, že odišiel na večeru k panej de Nuncigen.

KONIEC
Balzacov román Otec Goriot patrí medzi najznámejšie autorove diela. Je súčasťou reťaze voľne na seba nadväzujúcich 91 románov, noviel, poviedok, ktoré Balzac zaľudnil dva a pol tisíckami postáv a nazval Ľudská komédia.

V Parížskom penzióne matky Vauquerovej sa odohráva príbeh nešťastného otca, ktorý pretavil všetky svoje city do lásky ku svojim dvom dcéram, pričom ho obe obrali o posledný halier, ožobráčili ho, zničili. V penzióne sa zbiehajú osudy všetkých postáv románu, z ktorých väčšina tvorí kľúčové postavy v celom Balzacovom diele. Či už ide o Rastignaca, Gaskonca, ktorý prichádza do Paríža študovať právo a s hrôzou odhaľuje jeho skazenosť, alebo o galejníka Vautrina – Jacqua Collina, prezývaného Oklamsmrť, ktorý odvíja sieť nástrah až do chvíle, kým ho polícia neodhalí.

Ľudská komédia, teda i Otec Goriot, predstavuje svet plný dynamiky a pohybu, svet prehĺbenej a transponovanej skutočnosti: umelecký model sveta, ktorý sa zrodil na základe hlbokého poznania a kritického zhodnotenia spoločenskej reality.

 
Podobné referáty
Honoré de Balzac: Otec Goriot SOŠ 2.9229 415 slov
Honoré de Balzac: Otec Goriot SOŠ 2.8477 11840 slov
Honoré de Balzac: Otec Goriot GYM 2.9217 396 slov
Honoré de Balzac: Otec Goriot GYM 2.9495 1381 slov
Honoré de Balzac: Otec Goriot SOŠ 2.9647 514 slov
Honoré de Balzac: Otec Goriot GYM 2.8963 569 slov
Honoré de Balzac: Otec Goriot SOŠ 2.9476 822 slov
Honoré de Balzac: Otec Goriot GYM 2.9843 1008 slov
Honore de Balzac: Otec Goriot GYM 2.9821 841 slov
Honoré de Balzac: Otec Goriot GYM 2.8830 3135 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.