referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Zita
Štvrtok, 2. apríla 2020
Milo Urban: Živý bič
Dátum pridania: 10.05.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: cathye
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 023
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 5.3
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 8m 50s
Pomalé čítanie: 13m 15s
 
Hlavné postavy: Adam Hlavaj – podnietil vzburu v Ráztokách, utiekol z vojny za Evou, miloval svoju sloboduEva Hlavajová – počas vojny čakala na Adama. Snažila sa vyprosiť u notára Okolického jeho návrat, lenže on ju znásilnil. Eva sa musela sama pretĺkať každodenným životom, lebo sa jej všetci otočili chrbtom, nakoniec sa utopila. Notár Okolický – „Štyridsaťpäť rokov žil, a predsa nebolo človiečika, ktorý by mu bol zaviazaný vďakou. Polovicu svojho života narábal s ľudom, a predsa ani iskierky lásky k sebe nevykresal z neho. Jediný život doniesol na svet, no aj ten zaprel: jeho dieťa, vynútené násilím z Evy Hlavajovej, zomrelo a s ním zomrel i zmysel jeho života, to, čo by mohlo odôvodniť jeho jestvovanie.“ (287)

Využíval svoju moc na zastrašovanie ľudí, staral sa len o svoje dobro. Ilčíčka – „Biť, štvať ich chcela, aby konečne vstali, strisli zo seba tie putá osudnosti, ktoré ich viazali k zemi a robili z nich bábky, vyduriť ich z toho rozmočeného raja na strmé cesty plné nahej, ohromujúcej pravdy.“ (28) Snažila sa ľudí presvedčiť, aby sa vzbúrili, pripomínala všetkým ich biedu a zlý stav. Jano Kúrňava – pracuje pre notára Okolického, lenže potom sa stavia proti dedine. Ak robí niečo pre dedinu, stavia sa proti notárovi. Vždy je niekto s ním nespokojný. Kaplán Létay – „Videl sedliakov, tých nižšie podriadených tvorov, a ani mu na um neprišlo, že by aj oni mohli mať dajaké práva alebo čosi právam podobné. Mali predsa náboženstvo, mali vlasť a ona vyžadovala bezpodmienečnú poslušnosť. Azda im to netačí? Čo chcú ešte?“ (83)Krista Dominová – „Vojna a všetko, čo s ňou súviselo, bolo jej ľahostajné. Vedela len, aký je je život rozkošný, ako slnko hreje.“ (51) Na konci však zistila, aký je skutočný život. STRATENÉ RUKY Vo svete nastala vojna, ale Ráztoky boli mimo nej. „Ráztoky – ako sa vravelo – ležali pánubohu za chrbtom, v najsevernejšej čiastke Slovenska; zvesti, ktoré sem prichodili boli ako precedené, bez sily, bez ostria.“ (11) Vojnu si neuvedomovali, až kým neprišiel domov Ondrej Koreň bez ruky a nemý. Štefan Ilčík dostal príkaz na odvod, išiel spolu s ostatnými do kasární, kde videl mnoho utrpenia. Rozhodli, že pôjde na vojnu. „Vtedy akosi podvedome začal chápať, že vojna je veľké zlo, že to , čo kaplán Létay hovorí u nich ovlasti, o kráľoch a nepriateľoch, je lož.

A čím dlhšie hľadel na svoje okolie, tým tá lož stávala sa určitejšou. Za čo, za koho pôjdu bojovať tí chlapi majúci doma kŕdeľ detí? Za vlasť? Ale kdeže je tá vlasť? Nik ju nevidel, nik necítil. Robili do úmoru a vlasť im nepomohla. Nebolo čo do huby vložiť, a vlasť nedala. Treba bolo dane platiť; nebolo z čoho, ale exekútori prišli, zobrali posledné, čo bolo a vlasť – nemala zľutovania.“ (22) Ilčíčka bola z toho, že stratí syna nahnevaná, chodila za Okolickým, nech ho nepošle na vojnu a tým si v dedine získala obdiv. Štefan sa chystal spolu s ostatnými utiecť, povedal to Ilčíčke, ale ona nesúhlasila a povedala, nech ide. Vojaci potrebovali jedlo, tak v Ráztokách popisovali dobytok. „Tratiac dobytok, tratili vlastne všetko, na čo sa ešte mohli spoliehať. Tratili svoje základy i ostávali ako stromy v poli s podrytými koreňmi, Takto, úradnou mocou oberaní, dostávali sa na plytkú pôdu miziny, ktorá ich pomaly, ale iste odnášala k hrozivému lesu žobráckych palíc, k úplnému vykrvácaniu.“ (56) Vorčiak, Angyal a Kúrňava sa stretli s odporom ľudí, Kúrňavu hodili do hnoja. Krista Dominová sa stretávala s Angyalom, ktorý to však s ňou nemyslel vážne. „Jedno mu bolo isté: vážnejšie na Kristu myslieť nemohol. Pkná bola, ale sedliačka; nevzdelaná, nemožná do spoločnosti. Medzi nimi bola nepreklenuteľná priepasť. Vedeli o nej, a predsa sa stretali skoro každý deň, bozkávali sa, vraveli si o láske a...“ (92) Angyal si ju raz silno privinul, Krista sa zľakla a ušla. Stretla Ondreja, povedala mu, že bude jeho ženou, ale on ju odmietol.

Za notárom Okolickým chodila Eva Hlavajová s prosbou, aby jej vrátil Adama z vojny. Za oplátku mala mlčať. „Okolický vedel dobre , že spáchal sprostý, lúpežný skutok, v ktorom nebolo ani zbla panskej virtuozity a galantnosti, čo by ho aspoň trošku ospravedlnila a získala mu uznanie odvážneho človeka. Bola to surovosť, spáchaná na bezbrannej žene, ktorá ani muža nemá.“ (96) Nahováral jej, že sa pokúša o to, ale v skutočnosti nič nerobil. Keď už bolo na Eve vidieť pokročilé tehotenstvo, dedina ju odsúdila, jedine Ondrej Koreň a dekan Mrva jej pomohli. Keď jej nechodila pošta z vojny od Adama, zhrýzali ju obavy. Ráztočania začali pomaly strácať všetko. Zvon, ktorý pomenovali Ondrej, museli odovzdať, aby sa zneho spravili kanóny, dobytok, aby bolo jedlo pre vojakov. „Ale v očiach ľudí povstal prízrak stroja na mrvenie skália, ovenčený svätožiarou. Požral toho už priveľa. Žerúc bez miery, bachor sa mu roztrhol a ľud nazrel doň ako do rázštubne. Videl tam zakrvácané údy svojich synov, videl rozbité lebky otcov a bratov.“ (121) V kasárňach jednali s vojakmi zle, žili v zlých podmienkach. „Sebavedomie a krásny pocit voľnosti tu mizli ako sneh pod slnkom, mládenčatá, plné výbojného života, stávali sa tu rozbitými vrakmi bez chuti, bez vôle do života, naočkované vojenskou besnotou, ktorá ich sprevádzala na každom kroku.“ (75) Štefan Ilčík sa rozhodol neposlúchať rozkazy a keď kopali zákopy, udrel čatára Rónu, lebo ho dirigoval a zabil ho. Zavreli ho na určitý čas do väzenia a popravili ho.

„Keby sa bol Ilčík zobral a miesto Rónu by zabil stotisíc Rusov hoci len lopatkou, bol by sa stal hrdinom, pýchou vlasti. Boli by mu postavili pomník.“ (139) Eva Hlavajová porodila, za krstných rodičov išli Ondrej Koreň a Sivonka, lenže nikde nechceli dieťa pokrstiť. Eva bola vo veľkej biede, dúfala, že príde Adam. Išla k potoku, myslela si, že tam bude lávka, ale utopila sa. Notár Okolický bol u Evy, pýtal sa, či nenechala nejaké dopisy, bál sa, či ho neprezradila. Jedine Kúrňava sa uškŕňal, lebo počul rozhovor Evy a Okolického. ADAM HLAVAJ Adam Hlavaj utiekol z vojny a vrátil sa do Ráztok. Chcel ísť za Evou, ale neotvárala mu. Tak išiel ku Kramárovi, kde bola aj Ilčíčka, Koreň s matkou a Rončiačka. Po chvíli však prišli žandári, Adam musel utiecť a ostatných vypočúvali. Notár Okolický sa dohodol s Kúrňavom, že ak nájde Hlavaja, vráti mu chalupu, z ktorej musel odísť, lebo mal dlhy u Árona. Adam Hlavaj sa skrýval v maštaliach, raz prišiel za Kramárom, ale došiel Kúrňava, ktorý ho videl. Adama spolu s Kramárom chytili žandári a zavreli ich. Lenže večer prišiel Kúrňava, ktorého dedina odpísala a pomohol Adamovi ísť von, Kramár ostal vnútri. Adamovi ešte prezradil, že Okolický je otcom Evinho nemanželského dieťaťa. Hlavaj išiel za svojím švagrom a povedal mu o svojej situácii. Adam sa stretol aj s notárom Okolickým, ale nič mu nespravil. Ráztoky boli strážené žandármi, za Kristou Dominovou chodili traja. Lányi jej sľúbil, že ju vezme do mesta a ona sa zaujímala iba o neho. Jedného dňa prišiel za ňou Grünberg, dovoľoval si na ňu, ale prišiel Hlavaj a pomohol jej.

Čakala od Lányiho, že ju vezme do mesta, ale keď mu to povedala, urazil sa a vyhýbal sa jej. Krista si uvedomila pravdu a chcela sa mu pomstiť. V dedine nastal bieda, nebolo čo jesť, Deti jedli nedozreté ovocie a väčšina z nich dostala červienku. Mnoho z nich umrelo, aj nemanželské dieťa Evy Hlavajovej. „Jediné azda v tom hojnom, za ktorým nik neupustil slzy. V bielej truhličke vyniesla ho Sivonka na cintorín a malý, nepotrebný život bol odstránený spod nôh neuvažujúcich ľudí.“ (258) Po štyri a pol roku trvajúcej vojny si dedinčania začali uvedomovať pravdu a búrili sa. „Rozbičovaná žeravá láva, zomknutá hrádzami železnej disciplíny, sa vyvalila, roztrhla hate a začala zalievať svet, aby vzbudiloa nový požiar; požiar odôvodnený každou kropajou krvi, každou slzou, každým výkrikom bolesti. Špina štyroch a pol roka, netvor, nadájaný krvou a surovosťou, valil sa domov so všetkými tými chorobnými príznakmi, vyrastenými v hluchých, kalných nociach, so všetkými svojimi do nemožnosti vybičovanými vášňami.“ (271) Do Ráztok sa vrátili muži bojujúci vo vojne, srdečne sa všetci zvítali u Árona.

Na druhý deň sa k nim doviezli chýri o vzburách v ostatných dedinách, tak aj Ráztočania čakali, čo sa udeje. Dve skupiny na čele s Adamom Hlavajom a Kramárom zajali žandárov, lenže časť z nich vypustil Domin zo strachu, že ich nájdu v jeho šope. Potom sa skupiny spojili, chceli ísť ku škole a postupne sa k nim pripájali mnohí dedinčania. V škole nikto nebol, išli k strážnici. Angyal, žandár, chápal ľudí, prečo sa búria. „Nemajú vzdelania, je pravda, ale aké vzdelanie my vlastne od nich vyžadujeme? Vzdelanie, čo vedie k slepej poslušnosti, vzdelanie, aby som ho tak nazval, poskytované dobytku, keď ho učia chodiť v jarme. Áno. Ak tých ľudí robilo niečo havädami, bolo to naše vzdelanie, alebo lepšie rečeno, naša kultúra, ktorá jedných vymaňovala z pút zákonov a druhých násilím v nich držala.“ (305) Prvá vtrhla do strážnice pomätená Ilčíčka, ktorú prebodli bodákom. Následne sa strhla bitka, ktorú vyhrali dedinčania. Dav sa pohol k Áronovi.

Notár Okolický chcel utiecť, ale nemal ako. Požiadal richtára Vorčiaka, skryl sa do slamy vo voze a Vorčiak chcel ísť do susednej dediny. Ale cestu strážili, obidvoch zobrali k Áronovi, kde ich dav ľudí obkolesil. „To že je notár Okolický? Tejto hromady nešťastia, tohto ľudského vraku sa báli toľké roky? Nemohli uveriť. Obzerali sa, akoby hľadali kohosi iného, čosi pravdepodobnejšie.“ (319) Sklamal ich jeho vzhľad, báli sa mu niečo spraviť, tak ho iba posadili do potoka, aby sa nemohol pohnúť. Voda ho však odplavila. U Árona všetko pobrali, opíjali sa alkoholom. Hlavaj sa vrátil do krčmy a podpálil ju. Dav sa zastavil a zarazil, len Hlavaj sa smial. „A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu!“ (328)Milo Urban: Živý bič Slovenský spisovateľ, Bratislava 1990 336 strán
 
Podobné referáty
Milo Urban: Živý bič GYM 2.9019 2645 slov
Milo Urban: Živý bič SOŠ 2.9575 733 slov
Milo Urban: Živý bič SOŠ 2.9262 1720 slov
Milo Urban: Živý bič GYM 2.9657 2257 slov
Milo Urban: Živý bič GYM 2.9535 2843 slov
Milo Urban: Živý Bič GYM 2.9671 1522 slov
Milo Urban: Živý bič GYM 2.9548 901 slov
Milo Urban: Živý bič GYM 2.9445 3974 slov
Milo Urban: Živý bič GYM 2.8857 1622 slov
Milo Urban: Živý bič 2.9013 732 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.