referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Otília
Štvrtok, 12. decembra 2019
Janko Kráľ: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
Dátum pridania: 14.11.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: parnas
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 053
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 5.4
Priemerná známka: 2.92 Rýchle čítanie: 9m 0s
Pomalé čítanie: 13m 30s
 
O autorovi

Janko Kráľ – narodil sa 24.apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši v obyčajnej slovenskej rodine, ktorá sa živila poctivým remeslom. Práve tu spoznal ťažký život ľudu a jeho nádeje, ktoré neskôr vkladal do svojej tvorby. V jeseni 1837 sa dostáva na lýceum v Levoči. Začína sa naplno venovať maďarčine, nemčine a nevynecháva ani slovanské jazyky, národné i buditeľské piesne ... V jeseni 1841 prichádza do Kežmarku, kde sa radí k slovenskej prebudenej mládeži. V roku 1842 odchádza do Bratislavy, zapisuje sa medzi 41 teológov do 4. ročníka podobne ako J. Kalinčiak, J. Matúška ... Silne naňho zapôsobí Ľudovít Štúr so svojimi prednáškami, pridáva sa k jeho revolučnej skupine a po odvolaní Štúra je ochotný odísť aj on, síce mu chýba iba jeden semester teologického štúdia. Za národ je však schopný obetovať svoju budúcnosť. Týmto spôsobom taktiež bojuje za tri jemu najsvätejšie veci na svete – slobodu, rovnosť a bratstvo. Jeho neskorší osud je miestami i zahmlený, no s určitosťou vieme, že sa pridal k Hodžovi do celonárodného spolku Tatrín, za piesňou sa v rokoch 1845 – 47 vydal na cesty po Slovensku aj Európe. Zronený a sklamaný, zocelený voči „chvastavo – mŕtvo – vetro – slovo – Slavianstvu“ odchádza do Pešte a stáva sa advokátskym pisárom. V roku 1848 spolu s Jánom Rotaridesom oboznamovali po dedinách ľud s Dvanástimi bodmi o slobode a rovnoprávnosti sedliakov a želiarov a spievali revolučné piesne. Dragúni ich však zlapali a uväznili v Šahách a Pešti. Oni sa však vyslobodili. Kráľ pokračoval vo verbovaní avšak nie na dlho, ako „ politický očistec“ sa dostáva do štátnej služby. 23. 5. 1876 zomiera v Zlatých Moravciach na týfus. Nevieme ale presne, kde Janka Kráľa, nášho najrevolučnejšieho a najsubjektívnejšieho romantického predstaviteľa literatúry, pochovali. Jeho skutočná podoba nebola zaznamenaná.

Prvé verše písal po česky (Smrt Svatopluka, krále velkomoravského ), rozkvet básnického talentu nastáva až po uzákonení štúrovskej slovenčiny – básne a balady ( Povesť, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Duma bratislavská, Potecha, Orol, Kríž a čiapka, Choč). Zapisoval ľudové piesne a liptovské rozprávky. Zaoberal sa aj jánošíkovskou tematikou – Výlomky z Jánošíka. Napísal cyklus dvanástich povestí, dialógov, výjavov – Dvanásť slov alebo Dráma sveta. Písal najmä balady, často s nadprirodzeným zásahom, politické dumy a piesne. V samotných baladách spracúva povesti a povery. Nejde mu o neosobné spracovanie deja, práve naopak, vkladá do svojej tvorby vlastné pocity a myšlienky, ktoré sú zároveň obrazom myslenia jeho generácie. Subjektivizácia je natoľko silná, že dej sa „krčí iba v kúte“ , vládu naplno preberajú úvahy a duševné stavy. Dej sa tým stáva náznakový a tajomnejší.

„Pohnuté boli životné osudy Janka Kráľa a zvláštny bol aj jeho posmrtný básnický osud. Tak sa traduje, učí a píše, že nikde dlho neobstál, že menil často miesto pobytu, lebo bol – vraj – čudák.... Narodil sa orlom a národná skutočnosť bola taká, že sa nemohol rozkrídliť. Bol básnik z božej milosti, no keď sa naskytla možnosť priamej akcie, opúšťal verš a chápal sa činu.... Slovanská myšlienka neznamenala preňho mechanické spojenie slovanských národov do jedného štátu; bola mu obrodným princípom pre ostatný svet v sociálnom a mravnom zmysle.“

A. Matuška: Janko Kráľ, z knihy Medailóny, 1960

Téma

Hlavným námetom pre autora sa stala povesť o Zakliatej panne vo Váhu, ktorú prepracoval a vsadil do nej seba samého ako divného Janka, ktorý sa pokúša oslobodiť neznámu zakliatu dievčinu.

Idea

Hlavný hrdina v celej balade pred nami odkrýva svoju zmätenú dušu, ktorá je natoľko utrápená žiaľom a hľadaním, že nepriamo donúti Janka k činu, ktorým zomiera. Autor, ktorý je v našom prípade samotný hrdina, nám takto predstavuje svoju veľkú túžbu po vlastnej identite, po práve človeka na vlastnú osobnosť.

Charakteristika hlavnej postavy

Janko – hlavný hrdina balady sa až priveľmi podobá na samotného autora, preto tu možno hovoriť o subjektivizácii, ktorá medzi týmito dvoma postavami – reálnou a literárnou - prebieha. Divný Janko zodpovedá kritériám romantického hrdinu – odlišuje sa od iných samotou, ktorú podstupujeme bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu. Nemá kamarátov, je nevrlý. Ani do kostola nechodí, iba sa túla po rodnej zemi.

 „ ... je veľmi divný, nikdy nie veselý,       hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý; nikoho si neváži, nikomu nedvojí,                   v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí;   ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť,  jemu všetko jedno je: dnes, či zajtra hniť.“ 

 "Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený,  ani v nedeľných hábach nie je oblečený,          v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky po chodníčkoch, priekopách stúpa haky - baky."

Pociťuje veľký smútok nad sebou, svetom – ničím konkrétnym. Hľadá sám seba.

Vedľajšie postavy - mamička, deti, manželia, Zakliata panna, Jankove sestry, strýčko, pastieri, chlapci
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.