Kontrast sna a skutočnosti patrí medzi základné znaky romantického diela. Jánošík zostáva nezlomený aj napriek tejto situácii:

„Rúčky - nôžky krvavé- a úsmev na tvári“ (8)




V piatom speve prechádza postava Jánošíka ďalšími zmenami Jánošík si uvedomuje svoju situáciu. Svitá nový deň a jemu prináša smrť. Autor tu vyjadruje ústami autora myšlienky štúrovcov. Vyjadruje vieru v tých, ktorí bojovali za práva národa, ale prehrali:

„No príde i prísť musí ten veľký deň súdu-
a za stôl zasadne pravda môjho ľudu!“ (9)

Vyjadruje tu pocity romantikov, ktorí bojovali za národné práva a prehrali:

Zvonia na deň- mne na noc. Oj, srdce nežiali,
My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali! (10)

Jánošík hovorí, za čo ho idú potrestať:

Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali,
I vyniesli omdletú medzi Tatier skaly. (slobodu) (11)

V šiestom speve vedú Jánošíka k šibenici. On odmieta poslednú modlitbu so slovami:

„Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba-
a tam? Boh dobrý, verím milostivo súdi,
no modlime sa radšej za tých biednych ľudí.“ (12)

Jánošík tu vystupuje ako duchovný vodca ľudu- cíti sa zodpovedný za jeho osud. Vyvoláva predstavu, akoby sa neprihováral len kňazovi, ale širšej verejnosti. Vystihuje stav bezmocnosti slovenského ľudu v minulom storočí:

„Že žiť nezná, úbožiatko a zomrieť nemôže.“ (13)

V siedmom speve, ktorý vyjadruje deň popravy, smúti celá krajina nad blížiacou sa smrťou Jánošíka. Nastáva návrat k romantickej podobe hrdinu.
Jánošík stojí neohrozený pod šibenicou, zrak upiera na svoj rodný kraj a mysľou je pri svojich najbližších. Príroda sa spolupodieľa na tejto atmosfére:

Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera,
Hlucho, temno na vzchode, jak vprostred cmitera. (14)

Vo ôsmom speve je predstavené Slovensko po smrti svojho hrdinu.