A Peter, mysliac na tých, čo práve umierali, trpko riekol:
- A toto je tiež ich dielo.
Áno, zachrípnutý štekot kanónov kdesi v diaľke, svetová vojna, tá strašná katastrofa - vyprahnutosť srdca a neľudskosť toho márnomyseľného a obmedzeného meštiactva mala v tom veľkú časť zodpovednosti. A teraz (bolo to spravodlivé) odpútaná obluda sa už nezastaví, kým nezožerie aj samo toto meštiactvo."
Lucia sa postupne Petrovi priznala, že s matkou si už nerozumie tak dobre ako pred vojnou. Vojna hlboko prenikla aj do medziľudských vzťahov.
Dva vojnové týždne plné zatýkaní, bojov uplynuli pre mladých zaľúbencov bez povšimnutia. Vojnu zatlačili do úzadia, sebecky sa venujúc len svojmu citu, momentálnej chvíli.
Petrovi vyplnili spoločné chvíle s Luciou celú dušu, už nehľadal porozumenie u staršieho brata.
Filip náhodou odhalí príčinu Petrovej zmeny a opäť nachádzajú dôverný vzťah. Vie, že čas Petrovho odchodu do vojny sa blížil, čo ho napĺňa smútkom. Peter je odhodlaný, že až tam bude, nebude zabíjať. Filip však vie, "čo neúprosná stádna sila vie urobiť zo slabých duší a ich vôle."
V marci sa stupňovali správy o hrôzach vojny, ale Peter a Lucia ešte stále nechceli nič vidieť. Potajomky sa rozhodli, že sa jeden druhému oddajú skôr, než ich od seba rozdelí "slepá ukrutnosť ľudí."
Tým veľkým dňom mal byť posledný marcový deň - Veľká noc.
Sobotu pred kvetnou nedeľou sa vybrali na prechádzku do lesa.
V mladine si ľahli na suché lístie a tu v prírode zachvátili Luciu smutné myšlienky. Trápila ju vojna, láska, matkine výstupy s milencom, od ktoré čakala dieťa a mala dojem, že to všetko poškvrňuje ich vzájomnú lásku. "Ach sú chvíle...človek sa hanbí, že je človekom."
Čím sa viac sa približoval deň, keď sa mali oddať jeden druhému tým viac sa báli.
Cez veľkonočný týždeň dosiahol nemecký nápor svoj vrchol.
Na veľký piatok si prišli Peter a Lucia vypočuť si hudbu do chrámu svätého Gerváza. Lucia uzrela uprostred davu rusovlasé, asi dvanásťročné dievčatko so záhadným, nežným úsmevom. Keď ho ukázala Petrovi dievčatko sa preľaklo a zmizlo.
"Krásne starodávne spevy plakali zbožnou melanchóliou. Peter a Lucia, dvaja mladí pohania, držali sa za ruky pred svojím veľkým Priateľom, v chráme ponorenom do smútku. A obidvaja súčasne tíško šeptali:
- Ty veľký náš priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvárou si ju beriem. Spoj nás! Vidíš naše srdcia."
Vznášali sa na krídlach hudby a ich srdcia sa naplnili láskou s radosťou.
"V tej chvíli Lucia, celkom užasnutá, uzrela v červenom a zlatistom chrámovom obloku kaplnky usmievajúcu sa tvár onoho rusovlasého dievčatka s chrámových schodov,..