referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Matúš
Sobota, 21. septembra 2019
Ján Botto: Životopis
Dátum pridania: 20.04.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Quidou
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 038
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 11.2
Priemerná známka: 2.93 Rýchle čítanie: 18m 40s
Pomalé čítanie: 28m 0s
 
Ján Botto patrí popri Samovi Chalupkovi, Andrejovi Sládkovičovi a Jankovi Kráľovi medzi najvynikajúcejších poetov našej literárnej romantiky. Bol najmladším štúrovským básnikom. Jediný z nich neštudoval v Bratislave, nezúčastňoval sa na prácach v Ústave reči a literatúry československej a ani nevieme, či sa niekedy s Ľudovítom Štúrom stretol. Ale stretol sa s myšlienkami bratislavskej mládeže v Levoči pod vedením Jána Francisciho a svojimi dielami sa zaradil medzi najlepších zo Štúrovej básnickej školy.  Ján Botto sa narodil 27. januára 1829 v roľníckej rodine vo Vyšnom Skalníku (Gemer-Rimava) otcovi Jurajovi Bottovi a matke Kataríne ako druhorodený syn. Matka mu zomrela, keď mal ešte len trinásť rokov. Jeho prvá škola bola evanjelická ľudová škola v Nižnom Skalníku, jednotriedna s nekvalifikovaným „precechtorom“ a spĺňala iba nenáročnú úlohu: naučiť najzákladnejšie vedomosti. Janka táto škola nijako nepútala a rád chodil „poza“. Vďaka nadaniu a postaveniu sa rozhodol odísť za vzdelaním. Na gazdovstve hospodáril jeho o jedenásť rokov starší brat Michal. Študovať odišiel na latinskú školu do Oždian. V Ožďanoch veľa získať nemohol, bol to typ vtedajších latinských škôl s primitívnou metódou „mechanického“ učenia.9. septembra roku 1843 sa zapísal na evanjelické lýceum v Levoči. Už vtedy bol absolventom 6. gymnaziálneho ročníka. Jedným z najdôležitejších a najpodstatnejších vecí, ktoré ho ovplyvnili bolo práve štúdium v Levoči. Ešte v roku 1832 založil pri tamojšom lýceu podľa bratislavského vzoru Slovenskú spoločnosť Michal Hlaváček, v ktorej si národne uvedomelí študenti doplňovali vedomosti hlavne zo slovenskej gramatiky, literatúry a histórie. Učili sa samostatne vystupovať, na spoločné zasadnutia prinášali vlastné náučné a beletristické práce a sami si ich posudzovali. Väčšinou sa zaoberali poéziou. To vysvetľuje Bottov neskorší vzťah k poézií a jeho zameranie na básnické skladby. Teda už v Levoči sa začal Botto básnicky prejavovať. Táto spoločnosť vydala roku 1840 výber zo svojej poézie v almanachu Jitřenka.

Takmer okamžite bol almanach zakázaný, kvôli slovanskému charakteru básní, maďarskou tlačou. Výsledkom tejto udalosti bol zákaz slovenských spoločností na všetkých vyšších školách okrem Bratislavy, Levoče a Banskej Štiavnice. „Roku 1843 pozbavil bratislavský cirkevný konvent Ľudovíta Štúra námestníctva profesora Katedry reči a literatúry československej( )“. Na protest opustilo bratislavské lýceum dvadsať študentov. Trinásti odišli do Levoče, lebo tamojšie lýceum bolo prakticky v slovenských rukách. So študentmi z Bratislavy odišiel aj Štúrov spolupracovník Ján Francisci. Ján Francisci mal na Bottu veľký vplyv, ktorý okrem iného zbieral s Pavlom Dobšinským slovenské ľudové piesne a rozprávky. Botto taktiež začal zbierať ľudovú slovesnosť, čo sa odzrkadlilo v jeho tvorbe. Jeho zbierka povestí vyšla u Dobšinského. Aj po posilnení Spoločnosti bratislavskými študentmi bolo jej postavenie neisté, kým ju roku 1845 definitívne nezakázali. Francisci v Levoči ostal a združil slovenskú mládež do súkromnej Jednoty mládeže slovenskej. Mladý Botto sa už ako šestnásťročný člen Jednoty zriekol pitia a fajčenia. Takéto združenia boli aj v iných mestách a všetky sa združili do Jednoty mládeže slovenskej pod vedením Francisciho až do revolučnej jari roku 1848, kedy zanikla. Ján Botto bol reprezentatívnym básnikom Jednoty a tu sa ukázalo Bottovo nadanie, keď prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Život, Holubica a Považie. Do časopisov prispieval pod pseudonymom Janko Maginhradský (J. M-ski) . Tento pseudonym si vybral podľa vrchu nad jeho rodiskom. Jeho básnické začiatky spadajú do obdobia, keď slovenský literárny romantizmus nadobúda vyhranenejšiu podobu. Hlásil sa k Francisciho ideovo-umeleckému programu a usilovne tvoril. Až do svojho odchodu z Levoče roku 1847 patril medzi najusilovnejších účastníkov Jednoty.Medzi svojimi druhmi sa vyznačil ako najplodnejší a najnadanejší. Jeho prvá tlačená báseň Hrob vyšla v časopise Orol tatranský. V Levoči skončil Botto dva najvyššie gymnaziálne stupne, rétoriku a filozofiu.

Po štúdiu v Levoči sa Botto rozhodol pre vtedy menej typické zamestnanie, inžinier-zememerač. Štúdium začal v Pešti roku 1847 a zapísal sa na techniku. Za revolučných okolností pohotovo preložil báseň Nemzeti dal(Národná pieseň) a dal jej názov Pochod. Báseň mala veľký úspech a šírila sa odpismi, kým ju nezhabala polícia. Ale prekladateľa nenašli, odišiel na čas do svojho rodiska. Botto chodil na prázdniny domov za otcom. Cez prázdniny 1850 sa vydal na prax ku krajskému zememeračovi Ladislavovi Horváthovi na katastre obcí Oždian a Husinej. Počas tejto praxe „vystruhuje Jánošíkove krpce“( ), ako sa neskôr priznáva v listoch Pavlovi Dobšinskému. Pokračuje v letnom semestri 1851, skladá rigorózne skúšky a oprávnene získava titul. V roku 1853 ho na poriadnu zmluvu prijíma zememeračský podnikateľ František Filo na práce v Turci. Botto sa zabýval v Martine do skončenia prác roku 1854. Potom nasleduje dlhý čas nezamestnanosti. Tento čas pôsobí na Bottu veľmi zle, a preto Botto 1855 „uteká“ k inžinierovi Bauerovi ku Zvolenu. Tu býva do júla a od prvého augusta 1856 pracuje u Jána Luptáka do roku 1858. Botto chcel dostať zamestnanie pri správe baní, lesov a majetku v Banskej Štiavnici, ale neúspešne. Znovu býva v Martine až do roku 1860. Začiatkom roku preberá v Banskej Bystrici samostatné komasačné práce katastrov a obcí Počúvadlo, Dekýš, Vysoká, Banský Studenec, Žakýľ a Teplá v okolí Banskej Štiavnice. Od prvého mája tu býva a stretáva svojho dávneho kamaráta a spolužiaka z Levoče Pavla Dobšinského, ktorý je profesorom na štiavnickom lýceu. Dvaja horliví členovia levočskej Jednoty sa po rokoch srdečnej korešpondencie opäť stretávajú. Dobšinský začal vydávať časopis Sokol. Ale na sklamanie oboch priateľov Dobšinský po dvoch školských rokoch odchádza na chudobnú faru.

Botto 10. júla 1861 posiela už hotovú Smrť Jánošíkovu Jozefovi Viktorínovi do druhého ročníka almanachu Lipa, kde v roku 1862 táto báseň po prvý raz vyšla. Na konci roku 1868 dostáva Botto od komorového panstva v Banskej Bystrici rozsiahle práce na Horehroní a ku konci roku 1870 sa usadzuje natrvalo v Banskej Štiavnici. Rok pred smrťou zozbieral básnik skoro všetky svoje diela do Spevov, kde predstavuje „novú“ no vlastne iba pozmenenú Smrť Jánošíkovu. O rok na to zomiera v Banskej Štiavnici. Celý život sledoval Ján Botto pozorne slovenské národné a kultúrne úsilia a podporoval ich. Agitoval a zbieral na Maticu slovenskú. S príspevkom dvesto zlatých sa stal zakladateľom a patrónom revúckeho slovenského gymnázia.
 
   1  |  2  |  3  |  4    ďalej ďalej
 
Podobné referáty
Ján Botto: životopis GYM 2.9424 651 slov
Ján Botto: Životopis 2.9876 1078 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.