Tvorba Jána Bottu
Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej romantickej poézie. Vedelo sa o tom už od čias, keď sa na verejnosti prezentoval Smrťou Jánošíkovou, baladami, „povesťami“ a príležitostnou poéziou. Aj keď Bottova poézia je podmienená dobou a obmedzená, je súčasťou nášho dedičstva. Botto bol vždy osobitým typom básnika, spriaznený s ľudovou poéziou. Bottova poézia je rozčlenená ,no má svoju vnútornú logiku, vývin, je ukážkou tvorivej osobnosti. Spisovateľ rozvinul typ romantickej balady, kde baladický hrdina splýva s okolím a situáciami. Vo svojej tvorbe dosahoval dynamiku deja stupňovaním hrôz. Rovnako ako ostatni básnici, hľadal inšpiráciu v ľudovej slovesnosti. Celkový národný stav bol takmer bezvýchodiskový, čo spôsobilo, že vyústenie básní smeruje k ilúziám.
Ťažiskom Bottovej tvorby sú Spevy, ktoré vydal rok pred smrťou, ale autor do nich vôbec nezahrnul ani svoju začiatočnú tvorbu, zvyčajne básne o jeho rodisku, ani básne, ktoré písal na sklonku života, časti z pripravovanej básne Čachtická pani. Balady, povesti a Smrť Jánošíkova vznikli v inom období ako jeho vlastenecká a príležitostná poézia, ale v Spevoch zahrnuté boli. Je samozrejmé, že básnik inak tvoril na začiatku svojej „literárnej dráhy“ , inak v zrelom veku a inak na konci života. Môžeme si to všimnúť na odlišnej alegórií vpredrevolučnom a porevolučnom období. Botto bol len zdanlivo prostý, ale vskutku ťažký básnik. Je básnikom „ľudovým“, ale aktívnym v spoločenskom dianí. Ustavične reagoval na dobové pomery v národnom a spoločenskom živote a vždy sa k nim vyjadroval. Jeho celá tvorba je spätá s dobou, v ktorej tvoril. V básnikovej tvorbe sú rozličné vzťhay a súvislosti, ktoré sa v jeho tvorbe nemenia. Sú určované spoločenskokultúrnymi vzťahmi, „koncepciou“ básnikovho života a poézie, témou, žánrovou podobou, obraznosťou, štruktúrou a typom verša. Avšak pri Bottovi si všímajme básnikov vzťah ku skutočnosti a ako ju autor vykresľuje v rovine reálnej a alegorickej. Pomocou alegórie prenášal reálny svet do sveta piesní a povestí.
Už svojimi začiatočníckymi básňami na pôde Jednoty sa ukázal ako talentovaný básnik. Sám Francisci ho označil za najprednejšieho básnika Jednoty, vďaka básňam a skladbe Báj na Dunaji, Pieseň Jánošíkova a Svetský víťaz, ktoré vyšli v časopisoch Život a Sokol, keď mal autor iba 17 rokov. Ako povedal Francisci: „Jeho sloh bol najplastickejší, hlboko sa zamýšľal nad stavom zakliatosti Slovenska(5)“ , čo sa napríklad prejavuje v jeho básni Orol alebo Báj na Dunaji. V skladbe Báj na Dunaji predstavuje biela húska zakliate Slovensko a túži po slobode zlatej(6). Ale nepriatelia jej v tom zabránia:

Aj! tu víchor, starý vrah Dunaja,
besom zhučí: - húska dolu padá,!( )

Zobrazoval zakliatu, bezútešnú, pustú krajinu, ktorá čaká na svojho „svetského víťaza. Aby ju hrdina odklial, musí prekonať mnoho prekážok a nástrah a za cenu veľkých obetí vykonáva romantický čin. Zakliata krajina je alegorickým obrazom Slovenska a má zreteľný vlastenecký podtext. Silou konania hrdinu je vidina slobodného života. Botto sa snaží zdôrazniť hrdinský zápas hrdinu za slobodu, viac sa zameriava na pozadie epického príbehu než na sám príbeh. Vidieť to najmä v rozsiahlejších alegorických skladbách ako sú napríklad Svetský víťaz, Poklad Tatier, Obraz Slovenka. Botto nám na začiatku piesne Svetský víťaz zanechal „pár riadkov na úvod“, kde stručne načrtáva pozadie epického príbehu, ako Víťaz sveta prekoná prekážky a nakoniec vyhrá.

Vo tme si vyrástol,
cez peklo si prekročil
a pri tom slniečku
berlou sveta si zatočil,
ty Veliký Víťaz Sveta!( )

Na rozdiel od „svetského víťaza“ je baladický hrdina hnaný silou osudu, ale nie je schopný vykonať hrdinský skutok a zomrie ako obeť nadprirodzených síl. Namiesto činu sa tu objavuje len túžba po vykonaní činu, čo vidieť v baladách inšpirovaných historickým spevom ako napríklad Dva hroby, Z vysokých javorov lístočky padajú, ale taktiež inšpirovaných ľudovou povesťou ako Tajný šuhaj, Práčka na Rimave, Rimavín. V balade Práčka na Rimave vdova iba prehovára Rimavu, aby jej vrátila košieľku jej syna zlapaného na vojnu:

Na bystrej Rimave práčka perie,
bielu jej košieľku voda berie
a ona prevráva bystrú vodu:
„Nerob mi vodička, nerob škodu“( )

ale Rimava nič, naopak vdovičku volá, aby išla s ňou:

...a vlnky Rimavy šepotajú:
„Poď moja, poď so mnou, vezmem ťa ja,
zanesiem do Tisy, do Dunaja,
a dolu Dunajom v cudzie zeme,
tam tvoje dieťatko vynájdeme.( )

Botto bol zžitý s ľudovou poéziou a tá mu bola nevyčerpateľným zdrojom počas celej jeho básnickej činnosti. Vieme, že Botto v rodnom kraji na „doline rimavskej“ už v detstve poznal piesne a povesti ľudu a tie ho očarili. Začal tvoriť za relatívne priaznivejších okolností ako jeho starší rovesníci, lebo sa s národnou literatúrou zžil už od detstva. Jeho starší rovesníci presedlávali z mierne klasicistickej výchovy na romantickú , ktorá čerpala z ľudovej slovesnosti. Ale Botto to mal ťažšie o to, že si musel nájsť svojský umelecký prejav v dobe, keď už básnici ako Kráľ, Sládkovič, Chalupka, Hurban, Kalinčiak, Matúška a i. stáli na vrchole „tvorivých“ síl.
Ako jediný štúrovec neštudoval v Bratislave a nechytil národné myšlienky „z prvej ruky“, ale zato sa formoval v období najväčšieho rozkvetu levočskej mládeže. Bol reprezentatívnym básnikom, udával tón. Často prispieval do rukopisných zborníkov a časopisov. Na jeho poézií pekne vidno črty typické pre levočských štúrovcov. Všetky jeho začiatočné básne v tomto období vychádzajú z rovnakého základu a v podstate sú vytvárané na rovnakom princípe. Autor mení ľudovú slovesnosť a jej prostriedkami sa usiluje vyjadriť pocity doby, ale aj kontrastné polohy medzi vidinou, alegorickým stvárnením skutočnosti a realitou a tiež morálnymi rozpormi sveta, dobra a zla. Alegória má v celej Bottovej tvorbe rozhodujúce postavenie. Bottova schopnosť alegoricky vyjadrovať skutočnosť a prebiehať v reálnych i transcendentálnych vzťahoch udivovala mnoho dobových básnikov. Nezvyčajné pre básnikovu alegóriu boli práve neurčitý cit ,neurčitá túžba poznačená transcendentálnym chápaním dobra a zla, ale vzťahuje sa ku spoločenskej aktivite. Botto premieta životné pocity do tragických polôh. Vždy vytvorí medzi vidinou a skutočnosťou nepreniknuteľnú hrádzu.

Po revolúcií sa Bottova poézia trošku mení, nadobúda nové črty. Kvôli nepriaznivým pomerom sa revolučné „ostrie otupuje“ a vidina „svetského víťaza“ sa rozplýva. Básnikova alegória nevyjadruje už až takú ideu národného oslobodenia, nezvýrazňuje optimizmus, ale oveľa viac sa pohybuje vo všeobecných rovinách.
Prenikavý úspech dosiahol skladbou Smrť Jánošíkova, ktorá vyšla v 2. ročníku almanachu Lipa(1862). Jánošíkovský motív už spracoval v roku 1846 v Piesni Jánošíkovej, ktorá bola adaptáciou ľudovej povesti. Túto skladbu rozpracujeme neskôr samostatne.
V tomto období je v Bottovej poézií, viac ako kedykoľvek predtým, ľudová slovesnosť hlavným inšpiračným zdrojom. Použil z nej všetko, čo mohol a vedel. Jej obraznosť, symboliku, melódiu i verš. Vidieť to v baladách ako Žltá Ľalia, Margita a Besná, Ctibor a Lucijný stolček. V Balade Žltá ľalia Botto rieši mravný konflikt. Manželia si dajú večný sľub vernosti:

Tu dva prsty hore vzali,
na zem nebo prisahali:
„My budeme večne svoji
nás ani smrť nerozdvojí.( )