Náboženská latinská literatúra

MAURUS napísal dielo Legenda o svetom Svorádovi a Benediktovi. Autor tu opisuje život mníchov Svoráda a Benedikta, ktorí žili za vlády Štefana I (11.storočie). Svorád žil trýznivým spôsobom života v jaskyni pod Zoborom a nakoniec ho zabili zbojníci, ktorí si mysleli, že má poklad a jeho telo hodili do Váhu. Legenda hovorí, že ľudia jeho telo z Váhu vytiahli a jemu aj Benediktovi začali pripisovať rôzne zázraky, uctievali ich.
Tri svätoštefanské legendy sú z 1.½ 11.storočia. Sú z obdobia šírenia kresťanstva na našom území. Zachytávajú kristianizačnú činnosť Štefana I a je tu vytvorený jeho idealizovaný portrét.

Feudálna svetská literatúra

Anonymova kronika- je dôležitým historickým prameňom a zachytáva život Arpádovcov a maďarskej šľachty.
Kronika Šimona z Kézy- opisuje dejiny maďarského národa od biblických čias až po 15.storočie.
Kronika magistra Jána z Turca- opisuje obdobie od pádu Hunov až po15. storočie.

Mestská svetská literatúra

Vaganská poézia sa zachovala ústnym podaním vďaka študentom, ktorí študovali na západoeurópskych univerzitách. Ich piesne boli satirické a žartovné.

ČESKY PÍSANÁ LITERATÚRA

V 14. storočí sa začala používať čeština. Literatúra mala mravoučný a náboženský charakter. Vznikla významná hymnická pieseň → Vitaj, milý Spasiteľ (poézia). Z prozaickej tvorby sa zachovali Spišské modlitby a Žilinská mestská kniha.
V roku 1445 vynašiel Ján Gutenberg →kníhtlač.

ÚSTNA ĽUDOVÁ SLOVESNOSŤ

Ústna ľudová slovesnosť bola v stredoveku rečou poddaných. Na šľachtických dvoroch ju pestovali Igrici- speváci, ktorí spievali náboženské, hrdinské a historické piesne. Spočiatku bola táto literatúra spojená s rôznymi obradmi, no pod vplyvom kresťanstva sa jej charakter mení a nahrádza ju kalendárny obradový folklór (pracovné, pohrebné a svadobné piesne). Najrozšírenejšie boli balady, ktoré zobrazovali spoločenské alebo rodinné vzťahy. Z prozaických žánrov sa rozvíjali: hádanky, rozprávky, porekadlá, príslovia a pranostiky.

Do ľudových prísloví sa často prekladali aj príslovia z Biblie (kto druhému jamu kope, sám do nej spadne) a medzi ľudí sa šírili z cirkevného, šľachtického aj mestského prostredia. Rozšírené boli aj báje, ktoré rozprávali o rôznych nadprirodzených a prírodných javoch. Písali sa tiež čarovné rozprávky, v ktorých vystupovali reálne fantastické bytosti, kde bojuje dobro so zlom a dobro nakoniec víťazí. Písali sa tiež miestne povesti, ktoré sa viazali k hradom alebo zámkom alebo hovorili o nejakých historických udalostiach. Priame zápisy sa z ÚĽS nezachovali, ale najstaršou doloženou rozprávkou je Rozprávka o 12 mesiačikoch.