Takto k nemu, podľa Tajnej kroniky Mongolov v ten deň (v r.1206) prehovorilo kmeňové zhromaždenie:

"CHCEME ŤA UROBIŤ CHÁNOM. KEĎ SA TY, TEMÜDŽIN, STANEŠ CHÁNOM, VYRAZÍME PROTI VŠETKÝM NEPRIATEĽOM A PRIVEDIEME TI ICH NAJKRAJŠIE A NAJLEPŠIE DIEVČAŤA A ŽENY."
- dobyvateľ Ázie, tvorca obrovskej Mongolskej ríše, predvídavý organizátor, ktorý položil základy stabilného politického systému.

Čo prinieslo nové zhromaždenie ? V roku 1206 bol zvolený za chána opäť Džingischán, ktorý vydal zákony pretvorujúce obyvateľstvo na dobre organizované vojsko. Vojsko rozdelil na stovky, desiatky, tisíce a desaťtisíce. Za zásluhy začal udeľovať odmeny a nie za spoločenské postavenie ako dovtedy.

2 DŽINGISCHÁNOVA VEĽKÁ RÍŠA.
Po desaťročiach vnútorných bojov obrátili Mongoli, konečne jednotní, pozornosť na vonkajších nepriateľov. Mal za cieľ ovládnuť celé územie medzi Atlantickým a Tichým oceánom, a takmer sa mu to podarilo. Svoju malú armádu ( asi 25000 vojakov) posilnil nomádskimi vojakmi z podrobených oblastí a v roku 1211 napadol severnú Čínu. Ich prvým cieľom bola severná Čína, najbližší a najbohatší zdroj koristi. Krajina bola rozdelená na 3 štáty: tangutskú ríšu Si-sia, džurčenskú ríšu Ťin a oblasť, kde vládla dynastia Sung. Najslabšiu Si-sia sa podarilo podmaniť rýchlo (1207 - 1210), ale Ťin sa bránila ešte sedem rokov po Džingischánovej smrti, až roku 1234 ju porazil jeho vnuk Kublajchán. V roku 1215 obsadil Peking. V tejto výprave zahynulo približne 30 miliónov Číňanov. Po tejto výprave sa Džingischán vydal na západ a v roku 1220 obsadil veľké obchodné centrum Bucharu, ktorá sa nachádzala na Hodvábnej ceste. Mesto bolo vypálené a obyvatelia povraždení.
Potom sa začal sústrediť na centrálnu a západnú Áziu. Tam narazil na Muhammada, ktorý vládol na území juhovýchodne od Aralského jazera + nedávno dobyté územie od Indie po Bagdad. Džingischán ho premohol a krajinu vyplienil. Potom sa vydal na sever, cez Kaukaz do Ruska. Porazil Kipchak Turkov a Rusov.

V roku 1218 ovládol jeden z Džingischánových najlepších generálov Džebei stredoázijské karakitanské kráľovstvo, ktoré siahalo od jazera Balchaš v Kazachstane až k Tibetu. Vládca susedného islamského kráľovstva Chorezm zámerne vyprovokoval vojnu, keď prepadol a vylúpil mongolskú obchodnú karavánu a zavraždil kupcov i vyslancov. Džingischán siahol k odvetným opatreniam - v roku 1219 vtrhol na chorezmské územie. Nasledovala mimoriadne ničivá štvorročná vojna, v ktorej zahynuli státisíce ľudí a boli zničené veľké islamské mestá ako Buchara, Balch a Samarkand. Obyvateľov, ktorí sa vzdali, Džingischán ušetril represálií. Tých, ktorí sa stavali na odpor, dal pozabíjať. V jeseni 1220 sa presunul na hranicu s Afganistanom a najmladšieho syna Toluiho poslal dobyť Kurasam. Veľké mestá ako Merv, Hera t, Balktu a Nišapur sa nikdy nespamätali zo strašnej masakry. V roku 1223 sa vrátil domov a krátko nato začal svoju poslednú výpravu proti ríši Si-sia. Na jej konci zomrel počas letného odpočinku 25. 8. 1227. Džingischán zomrel, pravdepodobne na následky pádu z koňa počas poľovačky. Hoci vo vojenskej oblasti nebol žiadnym novátorom, dosiahol Džingischán prekvapujúce vojenské úspechy. Pochovali ho v horách v severnom Mongolsku.

Keď roku 1227 zomrel, zanechal obrovskú ríšu svojim štyrom synom, ktorí ju rozšírili o územie Malej Ázie, ba dostali sa až do Európy. Tri razy vpadli aj na Slovensko. Napriek tomu sa ríša Mongolov rozpadla, keď jej dedičia, mongolskí cháni začali medzi sebou bojovať o moc.
Mapa Džingischánovej ríše v čase jeho smrti v roku 1227.

3 V ČOM A AKÝ BOL MONGOLSKY ÚSPECH ?

Mongoli mali k dispozícii 110 tisíc perfektne vycvičených bojovníkov, zocelených v mnohých bojoch, ktorý vďaka železnej disciplíne dokázali porážať omnoho väčšie vojská. Kočovné národy chápali vojnu inak ako okolité kultúry. V ich očiach to bola udalosť v ktorej išlo vždy o život a iba úplné zničenie nepriateľa malo zabrániť ďalšej vojne. Legendy vravia že mongolskí jazdci dokázali sedieť celý týždeň v sedle, keď boli hladní jedli kone a pili ich krv. Väčšina obyvateľstva mohla byt v neustálej bojovej pohotovosti bez toho, aby to malo negatívny vplyv na hospodárstvo.

Aké územia dobil ? Ostrie mongolských nožov a rýchlosť ich koni pocítili Kitani, Tanguti, Číňania, Kórejčania, Tibeťania, Peržania, Maďari, Rusi, Poliaci. Pomali ľahli najkrajšie mestá Ázie len pri dobití Bagdadu v roku 1258 zabili kočovníci viac než 200 000 zajatcov. Mongolský vojaci nebrali nikoho do zajatia.

Čo s hodvábnou cestou ? Mongolská ríša teraz ležala na celom území Číny na časti Afganistanu, Poľska, Stredného východu. Znovu oživili 6500 km dlhú Hodvábnu cestu a obchod začal opäť rozkvitať. Mongoli vybudovali viac účelové hostince po celej dĺžke cesty ako ubytovanie pre karavány ďalej poštové stanice, mosty a obnovili mesta .. Po prvý krát a aj naposledy spravovala hodvábnu cestu jedna mocnosť. Pokiaľ trval „mongolský mier“ (Pax Mongolica), bolo na nej pomerne bezpečne. Tak začalo posledné veľké storočie hodvábnej cesty.

4 ARMÁDA
Mala – 110 000 mužov. Vládla tu však prísna organizácia a disciplína. Ako zbrane používali zakrivené meče, kopije a zakrivené luky z rohoviny a šliach, ktoré sa pokladajú za jedny z najsilnejších na svete. Vojaci boli oblečení vo vodovzdornom koženom pancieri. Použili nové druhy v tom čase neprekonateľných zbraní, ako zápalné bomby a pušný prach. K stratégii Mongolov patrila špionáž daného územia vždy pred bitkou. K základným princípom bojovej taktiky patrilo obkľúčenie nepriateľského vojska, jeho rozdelenie na menšie časti a vojnová pasca. Najväčšou výhodou bola pre nich ich úžasná mobilita, ktorú zabezpečovalo množstvo koni – pomenších, ale nesmierne vytrvalých a húževnatých. Mongolskí bojovníci sú známi svojou krutosťou a sklonmi všetko dokonale vyrabovať o čom sa mohli presvedčiť aj naši predkovia počas ich invázie do Európy. Vojenská služba, povinná pre všetkých dospelých mužov, bola bežnou súčasťou života kočovných Mongolov, takže sa mohla kedykoľvek ľahko zmobilizovať veľká časť obyvateľstva. Práve to spolu s pozoruhodnou manévrovacou schopnosťou pravdepodobne spôsobilo, že sa mongolská armáda zdala byť taká obrovská. Boli to bojovníci zocelení drsnými životnými podmienkami nehostinných ázijských stepí. Mongolská armáda mala obávané jazdectvo Vo vojsku pôsobil každý od štrnásť do sedemdesiat rokov.

Elitu armády tvorili „tumen“ Džingischánova osobná garda, ktorá sa pôvodne skladala len z 80 nočných strážcov „kebteulov" a 70 osobných strážcov „kešiktenov“. Bola jeho pevnou oporou v dobe, kedy Mongoli pôsobili za hranicami zeme. Hlavný druh vojska tvorila ľahká a ťažká jazda. Úlohou ľahkých jednotiek bolo hlavne zahájenie boja streľbou z lukou, alebo prenasledovanie nepriateľa. Blitzkrieg: Rýchly jazdci a výborný lukostrelci obdobou niečoho ako blesková vojna. Ťažká jazda viedla hlavný úder na nepriateľa a spravidla rozhodovala o výsledku bitky. V armáde sa za porušenie niektorého z predpisov dávali kruté tresty. Za menšie priestupky boli vojaci potrestaní úderom palicou do chrbta alebo do brucha. Za útek z bojiska byli popravovaní nie len dezertéri, ale všetci vojaci z oddielu.

5 ORGANIZÁCIA V RÍŠI.
Vláda bola založené na právnom zákonníku, zostavenom Džingischánom – Veľké kniha Yasas. Obsahovala napr. požiadavky ako vykonanie vojenskej služby, nútené práce, duchovní (mongolský šamani) boli oslobodení od daní Džingischán mal poradcov, čínskych aj moslimských. Spoločnosť bola rozdelená desiatkovým systémom. Po celej krajine boli založené „yam“y, akési konské poštové stanice, ktoré poskytovali nevyhnutné zásoby jedla, čerstvých koní a iných služieb.

6 VLÁDA DŽINGISCHÁNOVÝCH SYNOV.
OGADAI, Džingischánov tretí syn, sa v rokoch 1229 – 1241 stal jeho nástupcom. Pôvodne mal prevziať vládu po otcovi najstarší Yochi, ktorý však umrel práve počas Džingischánovej poslednej choroby. Počas Ogadaiovej energickej vlády ríša prosperovala a zväčšovala sa. Založil hlavné mesto Karakorum (1230? – 1257). Porazil tiež Ai-tsunga, čínskeho vládcu, vo vojne, ktorá nepretržite pokračovala v severnej Číne. Počas jeho vlády sa zorganizoval aj vpád do Európy pod vedením BATUA, najstaršieho Yochiho syna a teda už hovoríme o Džingischánovom vnukovi. Invázia do Európy. Ogdaiova armáda pod velením Batua a generála Súbeteia prekročila v jeseni 1237 Volgu a dobýjala mestá v centrálnej časti Ruska, vrátane Moskvy. Ovládli ruské kniežatstvá Rjazaň, Suzdal a Vladimír. V roku 1240 sa im podarilo dobyť aj Kyjev, čím sa otvorila cesta do centrálnej Európy. Terčom nového útoku sa stalo Uhorské kráľovstvo, Poľsko, České kráľovstvo, Chorvátsko a Dalmácia. Armáda sa rozdelila na dve časti. V čele prvej stál samotný Batua, zaútočil na Uhorsko.

Pravý prápor armády viedol Orda, Batuov brat. Ten sa prebíjal Poľskom až po nemecko – poľské hranice. Tam utrpel 9. 4. 1241 drvivú porážku v bitke pri Lehnici (Liegnitz) od sliezskeho kniežaťa Heindricha II. Pobožného, a tak sa otočil na juh, aby sa spojil s hlavnou armádou v Uhorsku. 10. – 11. 4. 1241 sa odohrala bitka na rieke Slanej (Sajó), južne od Miškolca, kde utrpeli uhorské vojská strašnú prehru. Uhorský kráľ Belo ušiel až na dalmatínske ostrovy. Mongoli sa tak stali vládcami celej krajiny na východ od Dunaja. Celé Uhorsko, a teda aj Slovensko boli vydrancované a spustošené. Mongolským vojskám sa u nás zaužívalo hovoriť Tatári, keďže tí tvorili prvé prieskumné oddiely. Pripravovali sa na nový útok na západnú Európu, keď sa v novembri dozvedeli o Ogadaiovej smrti. Mongoli sa vrátili na východ a nikdy viac sa v takej sile nevrátili.