7 ZAČIATOK KONCA VEĽKEJ RÍŠE
Nasleduje obdobie vlády Džingischánových vnukov, čo je vlastne začiatok konca veľkej ríše. Nastáva tu starý známy stav, toľko rozoberaný aj v prípade Svätopluka a jeho synov, keď má vládca plno potomkov, pričom každý sa dožaduje svojho podielu. Dochádza tu potom zákonite k roztržkám, niekedy až bratovražedným bojom a k postupnému rozdrobovaniu a oslabovaniu krajiny. Džingischán mal vnukov dosť. Narátal som deviatich oficiálnych, ktorí nejakým spôsobom zasiahli do ďalšieho chodu krajiny. GÚYÚK, syn Ogadaia, vládol v rokoch 1246 – 1248.Po Ogadaiovej smrti bola 5 rokov regentkou ríše jeho vdova a matka Gúyúka – Merekitská princezná Tóregene. Vtedy (1243) mongolské jednotky v severozápadnom Iráne porazili vládcu Seljuk – tureckého štátu Konya, čím rozšírili svoje územie o Stredomorie. V roku 1246 bol Guyuk konečne uznaný kuriltaiom za Veľkého chána. (kuriltai – rodové zhromaždenie, zástupcovia aristokracie, rozhodovali o voľbe chána, vládcu. Do príchodu Džingischána bol pre nich zvolený chán iba akýmsi nástrojom, prostredníctvom ktorého ovládali krajinu.) Prudko odmietol pápežov protest proti pustošeniu Poľska a Maďarska (priniesol pápežský posol Carpiny) a jeho výzvu, aby mu bol oddaný ako ostatní európsky panovníci. Počas Guyukovej krátkej vlády sa vyhrotili jeho rozpory s bratrancom Batuom a len jeho skorá smrť pravdepodobne zabránila občianskej vojne.
MANGU (Monghe) bol synom Toluiho, Džingischánovho najmladšieho syna. Vládol v rokoch 1251 – 1259. Tri roky po Guyukovej smrti bola regentkou ríše jeho vdova Oghul-Gamish. Batu preto vyzval kuriltai, aby vybrali nového nástupcu. Tí za nového Veľkého chána zvolili Mangua, okupovateľa Mervy a Nishapury. Guyukovým synom sa to však nepáčilo a pripravovali sprisahanie na jeho odstránenie. Toto sprisahanie však bolo odhalené a úspešne potlačené a jeho účastníci vyhostení alebo popravený. Jeden z účastníkov, Ogadaiov vnuk Kaidu ušiel do centrálnej Ázie, kde bol až do konca života tvrdým odporcom Veľkého chána. Bol to jeden z prvých dôkazov o rozdrobenosti, ktorá nakoniec vyústila do zániku Mongolskej ríše. Po kratšom útlme však znovu začali dobyvateľské bitky. V roku 1253 Manguov brat Kublai (neskôr ďalší Veľký chán) zaútočil na južnú Čínu s dynastiou Sung. Druhý brat Hulagu tiahol na západ a vyraboval Bagdad. Zase sa o čosi hranice posunuli, ríša však už nebola ani zďaleka taká jednotná. Mangu zomrel v auguste 1259 pri obliehaní mesta v Sichuane. Jeho nástupcovia Kublai a neskôr Temur-Oljetu mali ešte titul Veľký chán, ale ríša sa už rozpadla na rôzne menšie vládne celky. KUBLAI (Kublaichán) vládol pomerne dlho, v rokoch 1260 – 1294.
Založil dynastiu Yuan v Číne, z ktorej vlastne pochádzajú dnešní Mongoli. Snažil sa vládnuť aj ako Veľký chán – hlava Mongolskej ríše, aj zvlášť ako vládca Číny. Aj keď oddanosť bratranca Batua , vládcu na území Ruska, bola nenahraditeľne stratená, jeho titul Veľkého chána uznali v Perzii (brat Hulagu), a tiež niektoré územia v centrálnej Ázii. V mongolskej domovine potlačil vzburu vedenú jeho bratom Arigh Bokem a držal v šachu aj dlhodobého nepriateľa Kaidua. V Číne toho vykonal viac. V roku 1271 vyhlásil novú dynastiu Yuan. Dlhý boj proti dynastii Sungv južnej Číne sa v 1276 úspešne ukončil jej kapituláiou pomocou známeho generála Bayana. Po prvý krát po 300 rokoch bola celá Čína zjednotená pod jedným vládcom. Korea a Tibet boli v poddanstve. Výpravy za more však už neboli také úspešné. Armáda vyslaná na Jávu bola podvedená miestnym vládcom – princom Wijaya, ktorý sa utiahol k šikovnej partizánskej vojne. Ešte horšie skončila výprava na Japonsko. Tajfún, v japonskej histórii oslavovaný ako „božský vietor“ (kamikaze), zničil obrovskú mongolskú armádu (1284). Vzhľadom na samotné Mongolsko však bola Kublaiova vláda érou obchodnej prosperity, náboženskej tolerancie a kultúrneho rozkvetu. Veľkým zdrojom poznatkov v tom čase bol benátsky obchodník Marco Polo.
BATU (1242 – 1255) – Zlatá horda v Rusku (1242 – 1502).Svojmu najstaršiemu synovi Yochimu poručil Džingischán obrovské územie rozprestierajúce sa východne od dnešného Kazachstanu až po brehy Volgy. Po Yochiho smrti(1227) zdedil jeho najstarší syn ORDA východnú časť tohoto územia – západnú Sibír, neskôr známu ako Chanát Bielej hordy. Druhému synovi Batuovi pripadla západná časť, zložená z Kwarizmu a stepí na juhu Ruska. Tento Džingischánov vnuk sa nikdy nestal Veľkým chánom napriek zjavnej snahe. Bol pôvodcom veľkého množstva nezhôd a podľa mňa má práve on a aj jeho brat Berke najväčší podiel na rozpade ríše. Ako som už spomínal, práve on bol na čele armády, ktorá vtrhla do Európy. Po ústupe z Maďarska v 1242 založil Batu chanát, známy pod názvom Zlatá horda. (pojem „horda“ pochádza z turko-mongolského slova „ordu“, čo označuje vojenský tábor) Kipchak – Turci, ktorí pôvodne osídľovali región ovládaný Batuom, sa miešali so svojimi okupovateľmi a ich reč postupne nahradila Mongolčinu. V blízkosti ústia Volgy založil Batu svoje hlavné mesto Sarai. Zomrel v roku 1255. Po krátkej vláde jeho dvoch synov sa panovníkom stal jeho brat Berke.
BERKE (1258 – 1266) na rozdiel od svojho brata, ktorý ostal verný viere svojho otca, prešiel na islam. Týmto počínaním si mongolskú Perziu, kde ešte stále boli väčšinou šamani alebo budhisti. Znepriatelil si aj bratranca Kublaia, Veľkého chána, tým, že podporoval požiadavky jeho rivalov Arigh Boka a Kaidua. Berkeova hlavná pozornosť sa však sústredila na vojnu proti bratrancovi HULAGUovi , prvému z Ilchánov v Perzii. Aj keď náboženský motív sa nedá zanedbať, hlavný spor bol o územie južne od Kaukazu, ktoré mali v rukách perzskí Mongoli, ale bolo požadované Zlatou hordou. Prvé víťazstvo patrilo Peržanom, ktorí pokročili na územie južne od Sarai. Tam však utrpeli ťažkú stratu, keď sa množstvo bojovníkov potopilo v rieke Terek, keď pri prechode pod nimi popraskal ľad. To zapríčinilo ich porážku. Sporadické boje prebiehali až do Berkeovej smrti roku 1266.
HULAGU 1. z Ilchánov v Perzii. V polovici 13. stor. bola takmer celá Perzia pod Mongolskou kontrolou. Po porážke rádu Assassinov – sekta fanatických prívržencov ortodoxného islamu, Hulagu cítil voľnú cestu na operáciu proti Moslimskému kalifátu (Kalif – hlava islamu). Vyzval Kalifa al – Mustasima, aby sa vzdal, čo aj vo februári 1258 urobil. Bagdad bol zničený a al – Mustasima udupaný na smrť, čo znamenalo koniec Moslimského kalifátu. (Táto inštitúcia trvala od 7. stor.) Po dobytí Bagdadu sa Hulagu vrátil do Azerbajdžanu, kde bolo sídlo dynastie perzských Ilchánov. V 1259 odišiel bojovať proti Sýrii. Aleppo a Damašk skoro padli a Hulagu sa začal sústreďovať na Egypt. Bolo to práve v čase smrti Veľkého chána Mangua a tiež v čase premiestnenia sa Zlatej hordy na Kaukaz. Preto Hulagu odtiahol zo Sýrie s časťou vojsk a nechal tam generála Ked – Bukaa so značne redukovaným mužstvom. To sa ukázalo ako chybný krok. Oproti nemu stál egyptský vodca Baybars (Panter) v slávnej armáde Mamlukov. Ked – Buka bol porazený, zajatý a popravený. Celá Sýria po Eufrat bola zabratá Egyptom. Táto udalosť sa pokladá za prvú veľkú prehru Mongolov, ktorú nikdy nepomstili.
8 DŽINGISCHÁNOV KLAN
Džingischán, slávny mongolský vojvodca z 13. storočia, nielenže vytvoril svojho času najväčšiu ríšu na svete, ale sa aj osobne postaral o jej zaľudnenie. Vyplýva to z medzinárodnej genetickej štúdie. Vedci totiž skúmali mužský chromozóm Y u mužov, ktorí žijú v oblasti, ktorú kedysi dávno pokrývala Džingischánova ríša. Zistili, že asi osem percent z nich má tento chromozóm takmer rovnaký. To predstavuje pol percenta všetkých mužov sveta, asi 16 miliónov ľudí. Bádatelia vyslovili špekuláciu, že ide o gény samotného Džingischána. Vychádzali pritom z historických prameňov. Džingischánove výboje boli sprevádzané masakrovaním všetkých porazených mužov a znásilňovaným žien. Napríklad Džingischánov najstarší syn Tuši mal oficiálne 40 synov. Po každom vojenskom víťazstve si vyhradil právo znásilňovať tie najkrajšie ženy. Jeho syn Kublajchán mal 22 legitímnych mužských potomkov a každý rok si nechal svoj hárem dopĺňať 30-imi pannami. Džingischánov klan teda vyprodukoval obrovské množstvo mužských potomkov, čo v kombinácii s vyvražďovaním porazených mohlo spôsobiť prevahu ich génov v populácii. Definitívny dôkaz však bude k dispozícii až keď sa podarí objaviť Džingischánov hrob, z ktorého by bolo možné získať vzorku DNA.
Džingischán (1206 –1227)
ZÁVER
Podľa mňa bol Džingischán jeden z najväčších bojovníkov, možno trochu ukrivdený a menej populárny ako Caesar, alebo Napoleon ale pravda je taká, že žiadny z iných vodcov nevybudoval za svojej vlády takú veľkú ríšu. Mnoho ľudí padlo kvôli jeho taktike, možno bojoval kvôli potešeniu, alebo musel pre udržanie ríše. Možno chcel zmeniť svet, každopádne dostal mongolov na výslnie. Zrejme bol najväčším dobyvateľom v histórii. Jeho úspech spočíval v slávnej armáde a tiež v spôsobe organizácie ríše.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Temindžin Džingischan
Dátum pridania: | 04.05.2005 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | jaroga | ||
Jazyk: | Počet slov: | 3 403 | |
Referát vhodný pre: | Iné (napr. kurzy) | Počet A4: | 12.8 |
Priemerná známka: | 2.97 | Rýchle čítanie: | 21m 20s |
Pomalé čítanie: | 32m 0s |
Zdroje: ABC svetových dejínOrbis Praha 1967, Artur Lundkvist Džingischánovo mocnárstvo
Súvisiace linky