Lokálne médiá boli dlho hluché k separatistickým tézam, ale v priebehu času sa prikolonili na stranu radikálnych etnicko-teritoriálnych hnutí. Potom bolo niekoľkokrát vyčítané FR3-Corse zo strany centrálnej vlády, že propaguje separatistické myšlienky. Tlačovým orgánom ilegálnej skupiny FLNC je Echo, ktorého šéfredaktor, Jean Nicolai, bol podozrievaný z prináležitosti k prvému ilegálnemu hnutiu na ostrove, FPCL. Jeho radikálne úvodníky často zvádzali korzickú mládež k násiliu. Separatisti v roku 1981 predstavili tzv. Bielu knihu v ktorej prezentovali svoje požiadavky. Žiadali najmä:

1.Uznanie korzického ľudu ako jedinej právnej komunity na korzickom území
2.Vôľu potlačiť silu klanov
3.Zastavenie kolonizácie v osídľovaní, s čím sa spájala nutnosť zamestnávať Korzičanov vo verejných funkciách a odchod francúzskych funkcionárov
4.Povinná výuka korzičtiny ako rodného jazyka na univerzite a uprednostnenie korzickej kultúry
5.Odchod represivnych štátnych zložiek
6.Vytvoření regionálneho zhromaždenia voleného vo všeobecných priamych voľbách proporčným systémom a disponujúce širokými legislativnymi kompetenciami

Francúzska vláda nechcela ustúpiť a nasledovali dlhé vlny násilností napr. Blankytná noc v Bastii, kde pri prestrelkách umrel jeden človek, ale nakoniec sa Korzike atentáty vyplatili. V roku 1982 povolil Paríž vznik regionálneho parlamentu v Ajjaciu-prvom vo Francúzsku. Mal právomoci v oblasti poľnohospodárstva, turizmu a zavlažovania. Voči štátutu, podľa ktorého sa malo voliť Regionálne zhromaždenie sa FLNC vyjadrovala skepticky. Kritizovala jednotlivé dispozície plánu a vyhlasovala zosilnenie boja za nezávislosť. Ani veľká amnestia pre všetkých dosiaľ zatknutých separatistov nezmenila jej stanovisko. V noci z 10 na 11. februára 1982, týžden pred schválením Zvláštneho korzického štatútu, FLNC doložila svoj nesúhlas vlnou atentátov, ktoré si vyžiadali jednu obeť. Separatisti obvinili vládu z príliš bojácnej reformy, ktorá neuznává právo Korzičanov na sebeurčenie a vyzvali k neúčasti pri voľbách do regionálneho zhromáždenia.

Rok 1990 bol výnimočne krvavý. Za nejasných okolností boli zabití poľnohospodári náležiaci ku gaullistickej strane RPR Jules Gaffory a Jean-Pierre Maisetti, pravicový starosta dedinky Grossetto-Prugna, Charles-Antoine Grossetti, predseda korzickej agrárnej komory Lucien Tirroloni a socialistický starosta mestečka Soveria, Paul Mariani. Nie je jasné kto zo zbytkov FLNC bol
zodpovedný za sériu vrážd rodilých Korzičanov nepriateľských voči separatismu.

V roku 1990 schválil francúzsky parlament ’Plan Joxe’. 3 zo 4 korzických poslancov hlasovali proti. Jeden sa zdržal. Hovorili, že plán nie je dostatočný. V skutočnosti sa iba obávali o svoje klanové privilégiá. Na Korzike sú ešte aj dnes klanové zväzky tzv. Clanimus silno rozvinuté a bránia hospodárskemu a politickému rozvoju. Úrady ako starosta sú predávané z generácie na generáciu. Niektoré skupiny používajú praktiky, ktoré sa nelíšia od praktík mafie na Sicílii. Patrí sem vydieranie ale aj výpalníctvo – tzv. Revolučná daň, vďaka ktorej sú financované ilegálne organizácie. Nekorzický majitelia domov môžu byť ohrozovaní zničením svojho majetku. Kritickí novinári sú taktiež ohrození. Stíhanie je ťažké, pretože existuje tzv. „právo ticha“ . Tieto praktiky vychádzajú z tradícii drsného lupičstva vo vnútri ostrova. Aféra Schocka, muža, ktorý odmietol zaplatiť revolučnú dań a bol preto následne zlikvidovaný, ilustruje individuálnu vôľu niektorých sektorov hnutia o autonómiu a získavanie vlastných zdrojov, ktoré nespadajú pod centrálne vedenie.

Domáci hovoria, že juh Korziky patril Jean-Paul de Rocca-Serra (Gaullista a prezident regionálneho parlamentu) a sever patril François Giaccobinovi (ľavicový liberál). Po smrti oboch (Giaccobi 1997; Rocca-Serra 1998) sa veľa nezmenilo. Zmenili sa iba krstné mená. Boj proti systému klanov taktiež patrí do programu FLNC, pretože chovanie radikálov čiastočne modifikuje aj existencia tradičných ostrovných klanov. Hlavné mesto Korziky je Ajaccio (Corsican: Aiacciu). Územie je rozdelené na dva départements: Corse-du-Sud a Haute-Corse. Tieto dva départements boli vytvorené 15.septembra 1975 tím, že bol rozdelený zjednotený département Corse. Nedávne pokusy k získaniu väčšej autonómie pre územnú celistvosť Korziky prepadly. Referendum z roku 2003 bolo odmietnuté tesnou väčšinou.

V roku 2000, ministerský predseda Lionel Jospin súhlasil, že Korzike udelí zvýšenú autonómiu výmenou za zastavenie násilia. Navrhovaná samospráva pre Korziku mala zahrňovať väčšiu ochranu pre korsický jazyk (Corsu), tradičný jazyk ostrova (ktorý je tiež považovaný za dialekt Itala). Podľa klasifikácie UNESCO je korzický jazyk v ohrození zániku. Vytvorenie jednej samosprávnej jednotky na ostrove by pravdepodobne pomohlo znížiť vplyv jednotlivých klanov v menších teritoriálnych oblastiach. Odmietnutie decentralizačného referenda, ktoré sa konalo v júli 2003 naopak vytrvalosť klanismu posilnilo. Francúzska vláda je odmietavá k plnej nezávislosti, pretože by to ohrozilo francúzsku jednotu, ale má občas pochopenie pre určitú úroveň samosprávy. Hlasovania ukazujú, že i väčšina Korzičanov je proti plnej nezávislosti. Ostrov zostáva rovnako ako aj v minulosti v ekonomickej závoslosti od kontinentu. Oficiálne chcú bojovníci uznanie zvláštneho korzického národa a získanie statusu zámorského teritória s vlastným parlamentom a vládou ale aj špeciálny fiškálny status, ktorý je rezervovaný zatiaľ práve iba pre teritóriá.