Úvod

Na svete existuje mnoho vedeckých názorov a skúseností z rôznych oblastí ľudského života, ktoré hovoria o výnimočnosti a životnej nevyhnutnosti vzťahu dieťa – rodič/rodičovská (materská) osoba. Už z histórie je známe, že deti nedokážu existovať bez lásky a pohladenia. Svedčí o tom aj tento fakt: Cisár Fridrich II. (18. storočie) zhromaždil niekoľké detí a zamestnal dojky, ktoré sa mali o ne starať vo veľmi špecifických podmienkach. Nesmeli sa im prihovárať ani im spievať, ani ich nosiť na rukách. Panovník – experimentátor predpokladal, že bez akéhokoľvek ľudského kontaktu by sa tieto deti mali vyvíjať maximálne prirodzeným spôsobom. Deti však postupne pomreli bez akýchkoľvek viditeľných príčin.

Aj táto spomínaná udalosť potvrdzuje, že každé dieťa, či už malé alebo veľké, potrebuje mať vo svojom živote osobu, ktorej môže bezhranične dôverovať a zveriť sa jej so všetkými trápeniami. Vo väčšine prípadov je touto osobou pre nich ich matka alebo otec, nie je to však vždy tak. Dieťa spoznáva a váži si toho, kto ho kŕmi a stará sa oň... Pre dieťa, ktoré kŕmi dojka alebo ošetrovateľka, zostáva matka cudzou osobou, napriek všetkým príbuzenským vzťahom. Dieťaťu ide o dôverný vzťah medzi ním a určitou osobou – nie o zákony a iné spoločenské normy.

Aj dnes však existujú matky, ktoré sa o detí nestarajú, týrajú a zanedbávajú ich, alebo sa ich dobrovoľne úplne vzdajú. Takéto deti sú po odlúčení umiestnené do detských domovov, kde čakajú na novú – lepšiu rodinu.


Detské domovy

Čo a na čo vlastne je detský domov?

Detský domov je ústavné zariadenie pre deti od 0 – 25. rokov pre výkon náhradnej výchovy detí, ktoré nemôžu byť z rôznych dôvodov vychovávané v rodine. Od 1.1. 1997 spadajú všetky detské domovy na území Slovenskej republiky pod rezort Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

Umiestnením dieťaťa do detského domova dochádza k uspokojeniu jeho materiálnych potrieb. Súčasne je však potrebné deťom vytvoriť také podmienky a vzťahy, ktoré by dieťaťu poskytovali mnohostranné psychické podnety – predovšetkým citové a rozumové. Pri rozvíjaní citovej a sociálnej stránky osobnosti dieťaťa sú veľmi cenné také činnosti a výchovné situácie, pri ktorých dochádza k utvoreniu silnejších citových vzťahov medzi dieťaťom a vychovávateľom a dieťa pri nich nadobúda postupne pocit dôvery a istoty v novom prostredí.

Pracovníci detských domovov sa snažia zväčša s veľkým nasadením napĺňať potreby opustených detí. V materiálnej oblasti sa im to darí. Ani pri maximálnom úsilí im však niektoré potreby zákonite nie sú schopní naplniť. Pracovníci nedokážu všetkým deťom poskytovať lásku a bezpečie, ktoré by mohli pocítiť len v skutočnej rodine. Niektoré deti si na život v domove zvyknú natoľko, že sa aj po umiestnení do náhradnej rodiny necítia dobre a v rodine jednoducho nedokážu existovať. Pracovníci domova sa všetkým deťom snažia zabezpečiť aspoň základné vzdelanie, aby sa z nich v budúcnosti nestali tuláci a bezdomovci. Medzi deťmi, ktoré žijú spolu niekoľko rokov sa rozvíjajú priateľstva, ktoré niekedy trvajú po celý život, pretože nepoznajú iných ľudí, ktorým by sa mohli zdôveriť s problémami a ktorí by im pomohli.

Zarážajúce výroky, týkajúce sa detí z detských domovov

Aj napriek tomu, že psychológovia, sociálny pracovníci, kurátori a riaditelia domovov by sa mali snažiť o to, aby každé dieťa malo čo najrýchlejšie vlastnú rodinu, zazneli od nich aj takéto výroky, ktoré podľa nás nepotrebujú žiaden iný komentár:

„Ja som sa spýtal detí, či chcú ísť do rodín, a oni povedali, že nie. Preto nebudem zriaďovať žiadne profesionálne náhradné rodiny.“
Výrok riaditeľa detského domova v čase, keď mu istá organizácia ponúkla pomoc pri príprave a hľadaní profesionálnych náhradných rodičov.