Vývojové faktory

Medzi vývojové faktory radíme činitele, ktoré sa postupom času môžu meniť. Medzi ne radíme okrem veku aj osobnostné faktory. Vek uchádzača sa môže zdať nepodstatný, no v zásade platí, že vekový rozdiel medzi dieťaťom a adoptívnym rodičom by nemal presahovať 35 rokov. Pri osvojení dieťaťa predškolského veku, žiaka základnej školy, prípadne strednej školy, vek rodiča by nemal byť vyšší ako 60 rokov. Vysoký vekový rozdiel partnerov sa nepovažuje v prípade adopcie ako prekážka okrem krajných odchýliek (25 rokov a vyššie). Ďalšie činitele by sme mohli zhrnúť do pojmu osobnosť. Ide hlavne o to aby deti neboli zverené do rúk nezrelým a psychicky narušeným osobám. Žiadateľ nesmie byť psychopatický, antisociálny, necitlivý k potrebám dieťaťa, alkoholik, nesmie brať drogy či mať agresívne tendencie. Relatívnou kontraindikáciou sú tiež vážne aktuálne neurotické problémy označené pojmom poškodenie prostredím. Neurózy miernejšej formy problémy naopak nemusia spôsobovať pokiaľ ide iba o dočasnú, prechodnú formu.


Sociálne faktory

Sem sa zahrňujú predovšetkým vzájomné vzťahy uchádzačov manželov, ich vzťahy k pôvodným rodinám, súrodencom, príbuzným, známym, priateľom a k ľuďom v ich okolí. Na momentálny stav manželstva sa kladie veľký dôraz hlavne ak ide o disharmonické manželstvo prechádzajúce chronickou krízou, manželstvo, kde sa od seba partneri odcudzili alebo kde bolo už podaný a stiahnutý návrh o rozvod. Do úvahy sa aj berú deti žiadateľov, je totiž dôležité aby deti boli pripravené na príchod nového dieťaťa do rodiny. A v poslednom rade sa pozornosť upriamuje aj na širšiu rodinu a okolie, v ktorom aj keď nebude adopcia braná pozitívne, rodičia musia byť schopní čeliť mu a vyrovnať sa s nepriazňou.


Situačné faktory

Tieto faktory môže, ale nemusia súvisieť so sociálnymi a osobnostnými faktormi, hovorí sa predovšetkým o hmotných a sociálnych pomeroch. Uchádzač musí byť schopný sociálne zabezpečiť dieťa, ale existuje výnimka, keď prejavuje vytrvalú snahu zmeniť svoju problematickú sociálnu situáciu a to aj na vzdory doterajším neúspechom.


Problémy súvisiace s adoptovaným dieťaťom

O fakte, že výchova adoptovaného dieťaťa je oveľa ťažšia a ukrýva oveľa viac problémov ako “obyčajná” výchova vie asi každý. Príčiny ani nemusíme dlho hľadať, stačí spomenúť napríklad nedostatok lásky, keď ju najviac potrebovalo, neosobný prístup k nemu, nové prostredie či ľudia, s ktorými musí vychádzať alebo dokonca nejaká trauma z predchádzajúceho životného obdobia. Ak sa manželský pár alebo jednotlivec rozhodne adoptovať si dieťa a prejde zdĺhavým vybavovaním, nemá ani zďaleka vyhrané. Nasleduje proces zvykania si dieťaťa v novej rodine a adoptívny rodič si začne uvedomovať a riešiť všetky nezvyčajné problémy spojené s dieťaťom.

Veľmi často sa stáva, že dieťa zaostáva vo vývine pozadu (čo je napríklad problém vývinu reči) a rodič na to nie je pripravený. Príčiny môžu byť práve v nedostatku lásky smerovanej dieťaťu, vďaka čomu môže dieťa byť menej spoločenské, mlčanlivejšie a neschopnejšie naučiť sa pre nás bežné veci potrebné k životu. Opakom týchto vlastností sú prílišná hyperaktivita, neschopnosť sústrediť sa či rešpektovať niečiu autoritu. Tieto problémy sa dajú omnoho ľahšie zvládať ak sú na výchovu dvaja partneri, ale nespoľahlivosť jedného z nich indikuje ďalšie komplikácie.

Ďalším často riešeným problémom je čas, kedy je vhodné povedať dieťaťu pravdu o jeho pôvode. Mnoho manželských párov to riešilo fingovaným tehotenstvom, kedy sa partnerka na dlhšiu dobu “vytratila” a vrátila sa už s adoptovaným dieťaťom aj keď často nesedeli údaje o jeho veku či mieste narodenia. Aj tak sa však našiel niekto, kto vypátral tento podvod a považoval za svoju povinnosť oznámiť to dieťaťu. Ako jediné riešenie sa teda naskytuje oznámenie dieťaťu pravdu osobne, avšak v správnom čase a za vhodných podmienok.

V rodinách, kde už majú deti sa po adopcii ďalšieho môže vyskytnúť súrodenecká rivalita. Tu našťastie vo väčšine prípadov pomôže čas aby si pôvodné deti zvykli na nového “votrelca” v rodine a aby na seba navzájom nežiarlili. Do samostatnej kapitoly sa dá zaradiť prípad adoptovania dieťaťa psychicky alebo fyzicky postihnutého. Toto dieťa vyžaduje oveľa viac času ako dieťa zdravé, ale dá sa povedať , že špeciálna starostlivosť o neho sa veľmi neodlišuje od starostlivosti o vlastné postihnuté dieťa. Treba len rátať s oveľa menším voľným časom.