- Pre deti, čo sa neučia sa zabezpečujú zamestnania ako kuchár či automechanik.
-Všetky deti chodia po dosiahnutí 15. roku brigádovať (ako čašníci, predavači – McDonald´s), obstarávajú si vkladné knižky, na ktoré si ukladajú zarobené peniaze, kupujú si lepšie oblečenie.
-Po 18. roku zostávajú deti v detskom domove. Nič také ako „vyhadzovanie“ v tomto domove nepoznajú. Deti aj tak maturujú väčšinou až v 20.-22. rokoch.
-Po odchode z domova sa nevyskytujú problémy, že by dieťa nebolo pripravené na život.
-Vysoké školy – väčšinou neprichádzajú do úvahy – boli by potrebné vôľové a systémové vlastnosti.
Raz sa jeden chytrý chlapec z domova dokázal na VŠ dostať. Po čase to však vzdal a zamestnal sa.
-Štúdium detí v zahraničí a adopcia na diaľku neprichádzajú do úvahy (musia zostať na Slovensku).


Záver

Našim priamym výskumom sa nám podarilo zistiť, že predstava detských domovov respektíve ľudovo „sirotincov“ je mylná. V detských domovoch, o ktorých sme mali informácie nie sú siroty, ale deti z problémových rodín. Tento typ sociálneho zariadenia nás vyviedol z omylu, že sa tu nachádzajú desiatky detí spolu v chudobnom prostredí. Ďeťom sa tu dostáva dostatok pozornosti aj programu.

Cieľom našej práce bolo objasniť ako to v týchto strediskách vlastne chodí. Verím, že sa náš cieľ podaril, pretože naša praktická časť nám zabrala dosť času a energie a k informáciám sme sa dokonca, skoro nedostali. Pani riaditeľka nám však potom venovala čas a objasnila naše otázky. S deťmi sme sa síce nerozprávali, ale postoj riaditeľky a prostredie na nás spravilo vynikajúci dojem.

Na záver by som len dodala, že systém týchto zariadení v Bratislave funguje veľmi dobre a dúfam, že to tak bude aj naďalej, ale že detí v nich bude ubúdať. Takisto by sa mohol zrýchliť proces adopcie, aby viac detí našlo svoj domov. Pretože napriek vynikajúcej práci zamestnancov detských domovov, si nemyslím, že im dokážu naozaj nahradiť rodinu.