A v nočných hodinách prekročili vojská ZSSR, Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska (Rumunsko sa okupácie nezúčastnilo, pretože s ňou nesúhlasilo, dokonca po nej prezident Ceausesca obmedzil spoluprácu s Varšavskou zmluvou na minimum, takisto ako Albánsko, ktoré opustilo Varšavskú zmluvu hneď po okupácií ) československé hranice a začala sa okupácia (nazývaná aj “preventívnou policajnou akciou“), ktorá mala skončiť proces tzv: Pražskej jari. Hneď 21. augusta boli A. Dubček, O. Černík, J. Smrkovský a J. Špaček internovaný a odvezení mimo územia. Na územie Československa prišlo za jednu noc asi 500 000 mužov, avšak údajne sa nepreliala ani kvapka krvi(avšak počas a po okupácií zabili desiatky ľudí, ako tvrdia jej zástancovia) , zámerom bolo skôr obyvateľstvo vystrašiť. O odpore nemohla byť ani reč, prispel k tomu aj rozkaz L. Svobodu, ktorý sa vzhľadom na dobré vzťahy s Brežnevom s ním stretol už pár hodín pred prekročením hraníc a bol dopodrobna informovaný o okupácií. Obyvateľstvo si však zvolilo iný, individuálny odpor, ktorý im nemohol byť priamo vytýkaný a v žiadnom prípade nemohol byť označený za násilný.(napríklad odstránili všetky tabule s ulicami pre dezorientáciu okupačných vojsk). Rokovania československej delegácie z 23 až 26. augusta však boli dramatické a rozhodne neplatí, že Československo sa podvolilo hneď v prvý deň okupácie. Z prameňov prístupných v súčasnosti vieme, že tieto rokovania v Moskve sa niesli v znamení hádok a sporov a že zostava, ktorú priviedol do Moskvy Svoboda, vyvíjala nátlak na internovaných predstaviteľov.( Dubčeka, Černíka, Smrkovského, Kriegla a ďalších) Obyvateľstvo sa zo všetkých síl snažilo, aby politici nepodľahli sovietom, čo vyjadrovalo napríklad heslom: “sme s vami, buďte s nami “ čo popísali v prvých dňoch okupácie všade kam sa dalo. Žiaľ, po okupácií sa všetko vrátilo do starých koľají, ak nie do ešte horších. Nápravy sa ujali normalizátori, konzervatívne sily typu Indru, Biľaka, ktoré sa spojili so Svobodom, Husákom a Štrougalom a spoločne zlomili odpor zvyšku reformistov a odstránili ich protagonistov z politického života.Po okupácií Československa Varšavská zmluva tesnejšie uviazala opraty a pripomenula, že sloboda ich konania má svoje hranice. Špecificky na príklade Varšavskej zmluvy je možné pozorovať funkciu aliancií, ktoré sa nachádzajú pod nekontrolovateľnou hegemóniou. Sovietsky zväz bol hegemónom rovnako ako grécke štáty Sparta (Peloponézsky spolok) a Atény (Aténsky námorný spolok). Varšavskú zmluvu možno taktiež definovať ako kolektívnu spojeneckú zmluvu s cieľom intenzívnejšie spútať vo vojenskej oblasti satelitné štáty Sovietskym zväzom.
Svoje pôsobenie ukončila 1. júla 1991 podpismi hláv členských štátov, čím sa potvrdilo rozhodnutie o zrušení zmluvy z 25. februára 1991 na zasadaní politického poradného výboru v Budapešti.

20 ZJAZD KSSZ
14. februára 1956 sa v Moskve otvoril azda najznámejší, 20.