zjazdu vyvodiť, a teda ani nápravy a zmeny, z ktorých niektoré mali byť veľmi hlboké a malo sa k nim pristúpiť vo všetkých krajinách, kde sú komunisti na čele štátu a spoločnosti."
Istotne tu mal Togliatti na mysli aj fatálnu chybu, keď si vedenie KSSZ neuvedomilo silu všeľudového protisovietskeho rozhorčenia vo všetkých krajinách východného bloku, predovšetkým v Poľsku a v Maďarsku. Zjazd fakticky priznal, že inscenované politické procesy sa diali zo sovietskej iniciatívy a že vzťahy medzi ZSSR a krajinami bloku boli nerovnoprávne. Zároveň si Chruščov akosi nedokázal uvedomiť, že politické procesy nastolili v týchto krajinách stalinistické vedenia, ktoré niesli zodpovednosť za zdeformovaný politický a ekonomický vývoj. Stačilo mu iba, že tieto slovami uznali správnosť záverov 20. zjazdu, v praxi však iba veľmi málo urobili pre nápravu politických a ekonomických deformácií a chýb (Bierut, Rákosi-Gerö, Novotný, Červenkov, Ulbricht, Gheorghiu-Dej, Hodža). Netrvalo dlho a nastali nepokoje v Poľsku či ozbrojené povstanie v Maďarsku, ktoré potlačila Sovietska armáda.
Chruščov i ďalší diskutujúci na zjazde síce podrobili ostrej kritike prebujnenosť, ťažkopádnosť, konzervativizmus stranicko-štátneho byrokratického aparátu, ale takáto kritika občas zaznievala aj za stalinských čias. Nikomu nenapadlo upozorniť na to, pred čím napokon varoval už Marx pri analýze skúseností z Parížskej komúny, že totiž vodcovia sa môžu odtrhnúť od más a nastoliť nadvládu byrokratickej vrstvy.
Na zjazde sa dôsledne neanalyzovala národnostná otázka v ZSSR. Nik netušil, že národnostné antagonizmy nakoniec roztrhajú ZSSR na kusy. Akosi sa zabudlo na Leninov odkaz o nevyhnutnosti boja proti veľkoruskému šovinizmu. Kým v správe, ktorá nebola určená pre verejnosť, vychádzal obraz Stalina ako slávybažného tyrana, 30. júna 1956 ÚV KSSZ prijal uznesenie O prekonaní kultu osobnosti a jeho dôsledkov, ktoré bolo kompromisom so stalinistami. Napríklad sa v ňom tvrdilo, že Stalin sa závažných chýb dopustil iba v poslednom období svojho života. Navyše sa použili pri odhaľovaní kultu argumenty samotného Stalina: "Po Leninovej smrti sa v strane aktivizovali nepriateľské prúdy - trockisti, pravicoví oportunisti, buržoázni nacionalisti, ktorí odmietali Leninovu teóriu o možnosti víťazstva socializmu v jednej krajine, čo by v skutočnosti viedlo k reštaurácii kapitalizmu v ZSSR. Strana rozvinula proti týmto nepriateľom leninizmu nemilosrdný boj." Toto však nevysvetľovalo, ale skôr ospravedlňovalo krutý teror. Chruščov až po odstránení z funkcie vyhlásil, že mal pripustiť rehabilitáciu Bucharina a ďalších podobných Stalinových obetí. Po páde Chruščova sa už Brežnev neodvážil rehabilitovať Stalina, ale na radu svojho ideológa Suslova išiel doslova orwellovskou cestou. Z Chruščova sa stala "neosoba", ktorej podoba bola až do konca 80. rokov neznáma.