Pre premiéra Veľkej Británie Anthonyho Edena ( za Chamberlaina bol aj ministrom zahraničia, avšak rezignoval na protest práve proti jeho politike zadržiavania) bol tento akt neodpustiteľný, pretože znárodnenie bola nielenže neslýchanou drzosťou, či vážnym ohrozením západného vplyvu, ale i útokom na bývalú slávu Británie, no i Francúzska. Eden už nepomýšľal na žiadne mierové vyjednávania a hneď 30. júla oznámil Spojeným štátom, že Veľká Británia je rozhodnutá proti Násirovi použiť silu. USA nesúhlasilo s týmto riešením a varovalo Veľkú Britániu na neuvážené kroky, ktoré by iste vyvolali viac škody ako úžitku. Bod, v ktorom sa ich názory rozchádzali, bola práva osoba Násira. Kým USA ho považovali za predovšetkým arabského nacionalistu, ktorého treba zvládnuť, Veľká Británia ho považovalo za bezvýznamného sovietskeho posluhovača, ktorého sa treba čím kôr zbaviť a s týmto názorom súhlasilo aj Francúzsko. Cieľom a podľa ich názoru povinnosťou francúzsko- britskej dvojky bolo vyhnať Násira z Egypta vlastnými silami,. avšak nástojčivo si vyžadovali súhlas Američanov, ich podporu a poprípade i priamu pomoc v prípade agresívnej reakcie Sovietskeho zväzu. Američania však naďalej odmietali a ako možnú alternatívu navrhovali medzinárodný dohľad nad egyptskou správou Suezského prieplavu, čím vlastne opäť potvrdili svoju starú známu politiku zadržovania. Napriek americkému odmietavému postoju boli Briti presvedčení, že Američania budú vždy stáť v zákulisí, aj keď verejne nevstúpia do vojny, pričom Francúzi si týmto až takí istí neboli a mali dojem, že USA ich opustili. V polovici augusta sa izraelský premiér David- Ben Gurion nechal presvedčiť francúzskymi vyslancami, že odstaviť Násira je nevyhnutné a keďže Izrael už od roku 1955 plánoval vojnu s Egyptom, je pravý čas na útok práve z egyptskej strany. Tento konflikt by poskytol zámienku Francúzsku uložiť ultimátum obom stranám za predpokladu že Egypt neustúpi, po čom by nasledovalo bombardovanie a po šiestich dňoch vojenská intervencia Francúzska a Veľkej Británie(tej tiež vyhovoval plán, pretože to malo vyzerať, že útok na Egypt nevyplynul z ich vzájomnej dohody s Francúzskom spred niekoľkých mesiacov). Tento plán všetky 3 zúčastnené strany potvrdili tajným protokolom 23. októbra 1956 na parížskom predmestí Sévres. Napodiv z toho úplne vynechali USA aj Eisenhowera, dokonca ho ani neinformovali a do Washinghtonu sa nedostala jediná správa o plánovanom útoku. Briti vedeli, že Eisenhower by s tým nikdy nesúhlasil a potajme dúfali, že ich nakoniec podporí. A tak 29. októbra napadol Izrael Egypt. Hneď na druhý deň predložili Francúzsko s Britániou ultimátum, na ktoré reagoval Egypt podľa očakávania, a to už francúzsko- britské vojnové lode smerovali na egyptské pobrežie so základňou na Malte. 31. októbra začali s bombardovaním.