A spločenských kruhov Ruska, treba poznať dušu a vnímanie samotného monarchu.
Cár Mikuláš bol šarmantný, autokratický, citlivý, ale slabý vodca v období, v ktorom sa celý svet zmietal vo veľkých spoločenských a politických premenách. Mikuláš II. svoju slabú vôľu a nerozhodnosť zakrýval falošnosťou, tvrdohlavosťou a nedôverčivosťou. Jeho fatalistická vyrovnanosť „pod údermi osudu“ a mystická religiozita bola všeobecne známa. No tento nábožensky založený človek však neprišiel do rozpakov, keď vlastným podpisom potvrdzoval kruté represálie proti vlastnému ľudu, podpisoval rozsudky smrti a hnal desaťtisíce svojích poddaných do nezmyselných vojen. Veril proroctvu najmladšieho z ruských svätých, Serafima Zosarova. Tento ruský divotvorca začiatkom 19. storočia predpovedal, že o sto rokov postihne Rusko veľlká bieda, vojna a vzbury. Cár si neveril, neveril, že sa mu podarí do čoho sa púšťa, a ospravedlňoval sa sám pred sebou za neúspechy tým, že neúspech očakával, veď sa narodil na deň veľkého trpiteľa Jóba. Vlády sa ujal v roku 1894. Jeho otec umrel prirodzenou smrťou, ako jeden z mála ruských cárov.

Ak prirodzene možno nazvať prirodzenou smrťou fakt, že sa upil k smrti. Jeho najbližší spolupracovníci skladajú dvadsaťšesťročnému Mikulášovi, novému cárovi, slávnostnú prísahu. Nikolaj Alexandrovič Romanov sa stáva Mikulášom II., imperátorom z božej milosti a samovládcom Veľkého Ruska. Ignoroval vzrastajúcu nespokojnosť po celej krajine, každým dňom rastúce revolučné hnutie, hoci ho tajná polícia varovala pred nebezpečenstvom masového marxizmu. Dva roky po Rasputinovom príchode do St. Peterburgu vypukla v Rusku revolúcia. Hladní robotníci pochodovali k zimnému palácu. Keď sa snažili svojmu vládcovi pokojne odovzdať petíciu, v ktorej žiadali zmeny, kozáci a polícia zastrelili niekoľko desiatok demonštrantov. Ich krv sfarbila sneh na červeno. Smrť demonštrantov sa cára nedotkla. Vyhlásil, že za žiadnych okolností nedopustí vytvorenie vlády. Bol presvedčený, že by kvôli takémuto kroku Boh opustil Rus.

Cár Mikuláš sa snažil kŕčovito dodržat poriadok, ktorý v Rusku vládol.Tento poriadok bol biedou a utrpením pre chudobných a naopak hojnosťou, bohatstvom a pôžitkárstvom pre bohatých. A práve to druhé bolo predsa dôvodom, ktorý priťahoval Rasputina, ktorý o sebe šíril, že je „bohom zoslaný“ a má schopnosť liečiť. Celé Rusko obchádzali legendy o jeho „prikladaní rúk“, ktoré vykonával na ľuďoch v mestách a dedinách, ktorými prechádzal.Nie je jasné, aké iné schopnosti, okrem nadpriemernej sexuálnej žiadostivosti Rasputin mal. Ale je zrejmé, že hypnóza a sugescia pre neho neboli cudzími pojmami.