2.1.2 1940 – Vojna na západe

Nemecko budovalo na jeseň 1939 západný val, idúci od Luxemburska na sever po nemeckých hraniciach až k moru a na juh západne od Saarbrückenu k Rýnu a pozdĺž neho k švajčiarskym hraniciam. Dňa 9. apríla prekročila nemecká armáda hranice Dánska a vnútila mu svoju vojenskú správu. Obsadzovaním Nórska si chcelo Nemecko zaistiť spojenie so severom a švédsku rudu. Tým sa dopustilo ťažkého porušenia medzinárodného práva. Rovnako bezohľadne prekročila nemecká armáda 10. mája zavčas ráno holandské, belgické a luxemburské hranice. 15. mája, v piaty deň po vniknutí do krajiny, kapitulovalo Holandsko. Belgicko sa bránilo, ale 28. mája bolo tiež donútené ku kapitulácii, napriek polmiliónovej armáde. 13. mája si nemecká armáda prekliesnila cestu južným Belgickom cez Maasu pri Sedane, dostala sa až do Francúzska. 14. mája padlo do rúk Nemcom mesto Lille a ich útok sa sústredil na prístav Dunkerque, odkiaľ ustupovalo anglické vojsko. Bitka bola rozhodnutá 4. júna a do rúk Nemcov sa dostalo viac ako milión francúzskych zajatcov. . Po 5. júni postúpila nemecká armáda k Seine a 10. júna zastali vojská severne od Paríža. V tej istý deň vstúpilo do vojny Mussoliniho Taliansko. 14. júna vkročili Nemci do Paríža a na zámku Versailles bola vztýčená vlajka s hákovým krížom. Politické vedenie krajiny prevzal 84 ročný Pétain, ktorý 17. júna vyhlásil, že Francúzsko musí zložiť zbrane. 22. júna bola podpísaná francúzska kapitulácia v Compiégnskom lesíku, v tom istom železničnom vagóne, v ktorom maršal Foch kládol nemecké podmienky prímeria 11. novembra 1918. Severná a západná časť Francúzska ostala obsadená nemeckým vojskom a v zostávajúcej časti, podriadenej vláde Pétaina, bolo urobené odzbrojenie a demobilizácia. Luxembursko, Alsasko a Lotrinsko boli pripojené k ríši. 24. júna podpísalo Francúzsko prímerie s Talianskom.

19. júna 1940 prehlásil vodca v ríšskom sneme, že vedenie vojny považuje za zbytočné a dovolával sa rozumu Angličanov, ktorí vraj musia uznať jeho víťazstvo. Vodca sa dohodol s Maďarskom a Bulharskom a spolu s talianskom prinútili Rumunsko, aby odovzdalo väčšiu časť Sedmohradska Maďarsku a južnú Dobruč Bulharsku. Nemecko vyvolalo v Rumunsku vnútorné nepokoje, ktorých výsledkom bolo, že kráľ Karol II. sa vzdal trónu a správu prevzal generál Antonescu, ktorý sľúbil Nemecku poslušnosť. Hitler tak získal na svoju stranu Maďarsko, Bulharsko, ako aj Rumunsko, ktoré sa predtým priečilo jeho vôli. Bol to nový triumf, ktorý bol dovŕšený 27. septembra v Berlíne slávnostným podpísaním paktu troch veľmocí: Nemecka, Talianska a Japonska, ktoré si sľubovali večné priateľstvo. V novembri sa k paktu pripojilo aj Maďarsko, Rumunsko a dokonca aj Slovensko. V auguste 1940 bolo už vodcovi jasné, že sa Anglicko jeho diktátu nepodrobí, a preto dal rozkaz k totálnej blokáde Veľkej Británie a k zostreniu ponorkového boja. 7. augusta 1940 prikročil k bombardovaniu Londýna, čím začal leteckú vojnu proti civilnému obyvateľstvu.
28. augusta 1940 zaútočili Taliani z Albánska na Grécko, avšak tam narazili na „Metaxasovu líniu“ a čoskoro boli nútení stiahnuť sa. Angličania zatiaľ posilnili svoje pozície v Egypte a 11. decembra začali protiofenzívu, v ktorej za dva mesiace obsadili polostrov Cyrenajku.
Rok 1940 bol pre našu zahraničnú vládu významný tým, že vo Francúzsku bola vytvorená prvá čs. divízia, ktorá bojovala vo Francúzsku a po jeho páde sa organizovala vo Veľkej Británii ako samostatná čs. armáda. 21. júla 1940 uznala britská vláda dočasnú čs. vládu a nadviazala s ňou styky. 30. septembra vyhlásil Churchil, že Mníchovská dohoda je neplatná a boj Anglicka proti Nemecku je i bojom ČSR. 11. novembra sa v Londýne zišla čs. štátna rada a prezident Beneš predniesol prejav o spoločnom boji za slobodu sveta.

2.1.3 – Ťaženie na Balkán

Angličania od konca januára 1941 prenikli zo Sudánu a z Kene do Etiópie a 5. apríla 1941 obsadili Addis Abebu a prinútili vojvodu z Austy ku kapitulácii. Etiópia bola tak kompletne v britskej moci. Vodca (Hitler) sa rozhodol pomôcť Taliansku aj proti Grécku a 1. marca 1941 prinútil Bulharsko vstúpiť do „paktu troch“. Neskôr sa pridala aj Juhoslávia. Toto zapredanie sa Juhoslávie Nemecku vzbudilo silný odpor a kráľ Petar II sa 27. marca sám ujal vládnej moci. Zjednaný pakt prehlásil za neplatný, bez toho, že by chcel zrušiť doterajší mier medzi oboma krajinami. 6. apríla dal vodca pokyn k prekročeniu bulharsko-gréckych hraníc a k podchodu na Srbsko zo západu, severu a východu, čomu predchádzalo intenzívne bombardovanie Belehradu. Nemecké vojská za 12 dní zdolali nepripravenú juhoslovanskú armádu. 14. apríla padol Belehrad. Bol zriadený nový chorvátsky štát pod vedením Ante Paveliča. Jeho kráľom sa mal stať taliansky princ. V tej istej dobe si nemecká armáda prekliesnila cestu aj do Grécka, kde 27. apríla 1941 zaviala ríšska vlajka na aténskej Akropole. 30. apríla dospeli motorizované kolóny až do najjužnejšieho cípu Peloponézu a grécky kráľ bol nútený krajinu opustiť. Nemci obsadili aj ostrovy v Egejskom mori a prinútili Grécko k uzavretiu priateľského paktu (18. júna 1941).
Jozef V. Stalin, ktorý sa zocelil v ohni revolúcie a ktorý riadil politiku ZSSR od smrti Lenina, sa poistil už 13. apríla 1941 sovietsko-japonskou zmluvou o vzájomnej neutralite proti útoku z východu a v máji prijal predsedníctvo v rade ľudových komisárov. Ruské vojská ustupovali spočiatku od vnútrozemia a Hitler sa tešil zo státisícov zajatcov a mnohých dobytých a so zemou zrovnaných miest. Počiatočné úspechy sa postupom času spomaľovali. Hitlerovi robil problém najmä Leningrad, ktorý odolával útoku zo všetkých strán. Úspechy Nemecka podnietili užšiu spoluprácu Anglicka a USA. Prezident Roosevelt sa zišiel v Atlantiku s Churchillom a 11. augusta 1941 dohodli Atlantickú chartu, ktorá bola proklamovaná v Londýne a vo Washingtone 14. augusta a za cieľ vojny vyhlásila slobodu všetkých národov. Hitler vyhlásil 11. decembra s Talianskom vojnu USA. Japonci napadli neočakávane už 7. decembra americké loďstvo V Pearl Harbor.
25. decembra padol Honkong.

Rok 1941 priniesol našej zahraničnej politike vojenskú dohodu so ZSSR (18. júla 1941 po utvorení čs. armády z čs. občanov, ktorí sa dostali z rozkazu poľskej armády do ZSSR). 30. júla 1941 oznámil prezident Roosevelt, že americká vláda menovala svojho vyslanca pri čs. vláde v Londýne. 27. septembra bol menovaným zástupcom ríšskeho protektora R. Heydrich, ktorý sa uviedol masovými popravami a 19. októbra prevzal pod „ochranu“ české korunovačné klenoty. 16. decembra vyhlásila čs. vláda v Londýne, že ČSR je vo vojnovom stave so všetkými štátmi, ktoré bojujú proti Veľkej Británii, USA a ZSSR.