III. Vojnové udalosti v rokoch 1917-1918
Na väčšine bojísk pokračovala zákopová vojna situáciu ale výrazne premenili dve udalosti – v apríli1917 vstupuje do vojny USA a v marci 1918 končí svoju účasť vo vojne Rusko.

Západný front: Stagnáciu bojových aktivít spôsobenú totálnym hospodárskym vyčerpaním všetkých zemí narušil vstup USA do vojny 2. apríla 1917 na strane Trojdohody. Iba s problémami sa podarilo prekonávať demoralizáciu francúzskych a britských vojsk, v ktorých vypukli v r. 1917 reťazové spory. Dohodové armády tak uskutočnili iba tzv. Nivellovú ofenzívu v apríli 1917 a na jeseň tohto roku Briti nasadili prvýkrát do boja tanky (v bitke pri Cambrai na fr. - belgickej hranici).
Potom, čo v marci 1918 skončili boje na východnom bojisku, spravili Nemci tzv. Ludendorffovu ofenzívu, pri ktorej prenikli za celú vojnu najhlbšie na francúzske územie. Francúzi spolu s Britmi a Američanmi stačili ešte do leta odpovedať protiútokom, ktorý vyvrcholil v júli a auguste 1918 tzv. 2. bitkou na Marne, kde boli Nemci porazení.
Na talianskom bojisku (ktoré prechádzalo Pádskou nížinou a Benátskom) sa výrazných úspechov dočkali nemecké vojská až v r. 1917, nasledujúci rok sa boje preniesli do Álp (bojovalo sa vo výške nad 2000 m. n. m.), v júni 1918 boli r.-u. vojská porazené v bitke pri rieke Piave.

Východný front: Na túto situáciu sa podpísala totálna vyčerpanosť ruskej armády a tiež hlavne domáce politické udalosti v Rusku – v február 1917 padla vláda cára Mikuláša II., v októbri spravili bolševici v Petrohrade socialistický prevrat (s predošlou podporou centrálnych mocností, ktoré dopravili do Ruska z neutrálneho Švajčiarska bolševického vodcu Lenina) a začali rokovať o mieri s Nemeckom, ktorý bol podpísaný 18. marca 1918 v Litovskom Breste.

Ostatné bojisko: Na južnom bojisku a na bojiskách blízkeho východu prešla Trojdohoda po vstupu USA do ofenzívy, ale boje trvali väčšinou až do jesene 1918.

IV. Záver vojny a jej bilancie
Nepriaznivá situácia na bojiskách spolu s rútiacim sa hospodárstvom, priviedli Nemecko a R.-U. k rokovaniam o prímerí v októbri 1918. R.-U. pritom využilo ponuku amerického prezidenta Wilsona, ktoré učinil už v januári 1918 predložením tzv. 14 bodového programu povojnového usporiadania svetových pomerov. Na nemeckej strane doporučili cisárovi Vilémovi II. rokovanie o mieri jeho generálovi Ludendorffovi von Hindenburg. Cisár váhal až do okamihu vypuknutia revolúcie v Nemecku, ktorá zmietla cisárstvo. Nemecká generalita podpísala mier 11. novembra 1918 v štábnom vagóne vrchného veliteľa dohodových vojsk francúzskeho maršala Foche v Compiégne.

Bilancia: 10 miliónov mŕtvych v boji. 7 miliónov zomrelo na následky vojnových útrap (hlad, choroby). Dodnes presne nevyčíslené materiálne škody. Zničená zem (oblasť severného Francúzska, Beneluxu, Nemecka, Talianska, Balkánu, Poľska). Morálny a humanitárny šok, vojna je chápaná ako koniec tzv. belle epoque (t. j. „krásnych časov“ 19. storočia), v literatúre sa objavuje tzv. skrátená generácia, t. j. ľudí, ktorí prešli 1. sv. vojnou a mali problémy s návratom do normálneho života (boli dokonca ostatnou spoločnosťou odmietaní).

Povojnovým usporiadaním pomerov v Európe a vo svete sa zaoberala Parížska mierová konferencia, ktorá prebiehala na niekoľkých miestach vo Francúzsku v rokoch 1919-1920. V jej priebehu boli podpísané mierové zmluvy medzi tzv. spojencami (štáty Trojdohody + ďalší) a všetkými porazenými štátmi (Nem., Rakúskom, Maďarskom a Tureckom). Výsledkom stretnutia bol tzv. Versailleský mierový systém – v tejto podobe zostala Európa až do polovice 30.-tych rokov.