Druhá svetová vojna a kapitulácia fašizmu zmenili od základu politickú situáciu vo svete. Z kruhu veľmocí vypadlo Nemecko, Taliansko a Japonsko. Európa stratila svoju kedysi vedúcu úlohu vo svetovej politike. Do mocenskopolitického vákua, ktoré po sebe zanechali porazené mocnosti, prenikali dva víťazné štáty protihitlerovskej koalície – USA a ZSSR. Tieto, na vzostupe sa nachádzajúce superveľmoci, určovali budúce politické rozhodnutia týkajúce sa sveta. Po roku 1945 sa svetová politika niesla v znamení prechodu od multipolarity (viacpólovosti) k bipolarite (dvojpólovosti). Tento prechod k „vláde dvoch blokov” neprebiehal pokojne, ale v tvrdej konfrontácii. Po stretnutí anglo-amerických a sovietskych vojsk pri dobývaní Nemecka koncom apríla 1945 na rieke Labe, vojnou unavený svet uveril, že nastupuje nový začiatok v znamení mieru a zmierenia. Toto stretnutie predstavovalo nepopierateľný výraz spojeneckého víťazstva nad nacionálnym socializmom. Súčasne sa však chápalo ako východiskový moment budúcej spoločnej politiky spolupráce Spojencov. No zdanie klamalo. Protihitlerovská koalícia bola vnútorne nejednotná. Nebol doriešený problém, čo by malo nasledovať po porážke hitlerovského Nemecka a Japonska v politickej rovine. Napätie, ktoré vyvolala otázka mierového usporiadania, sa objavilo už v r. 1943. USA sa usilovali o utvorenie liberálneho svetového hospodárskeho poriadku, v ktorom by im ako nesporne najsilnejšej hospodárskej mocnosti malo pripadnúť politické vodcovstvo. Naproti tomu ZSSR uplatňoval princíp medzinárodného zabezpečenia mieru prostredníctvom utvorenia sfér vplyvu víťazných mocností.
„Na podporu a zabezpečenie mieru” založili 26. júna 1945 Spojenci pod vedením USA a za spoluúčasti ZSSR OSN (Organizáciu Spojených národov). Len čo sa model “jednotného sveta” dotkol sféry vplyvu ZSSR, stretol sa s odporom stalinovej mocnosti.
Proti sovietskej politike vojenského zabezpečenia a politického ohraničenia vlastnej mocenskej sféry, predovšetkým vo východnej Európe, postavili USA tzv. politiku zadržiavania sovietskej mocenskej rozpínavosti. Od tejto chvíle sa americká zahraničná politika naplno rozvíjala v znamení antikomunizmu. Trumanova doktrína formulovala zásadu, podľa ktorej boli USA - so všetkými hospodárskymi, ale i vojenskými prostriedkami, ktoré mali k dispozícii - pripravené zabezpečovať a chrániť slobodný svet pred sovietskym svetom ovládaným totalitou.