George Fridrich Händel-Hudbu začal študovať ako osemročný. Otec nechcel, aby sa jeho syn dal na hudobnú kariéru, chcel z neho mať právnika. Do roku 1702 sa Händel vzdeláva v hudbe pod vedením Zachowa. Začína tiež študovať právo na univerzite v Halle, ale po roku prerušuje štúdium a venuje sa výlučne hudbe. Odchádza do Hamburgu, kde sa vtedy schádzali najvýznamnejší majstri organovej hry. Najhlavnejšou príčinou toho, že sa rozhodol pre Hamburg, bol ale Händlov záujem o opernú činnosť Keislera. Händel sa stáva druhým huslistom v jeho orchestri a prejavuje sa ako skvelý čembalista. Náhoda umožňuje mladému hudobníkovi skladateľský štart: Keiser znechutený priatou témou opery a tlačený termínom, zveruje Händlovi jej napísanie. Tak vzniká roku 1705 Almira – skladateľský debut korunovaný veľkým úspechom. V nasledujúcom roku odchádza Händel do Talianska. Takzvané Talianske obdobie (1706-1709) je veľmi významné pre jeho umelecký rozvoj. Nadväzuje priateľské styky s najvýznamnejšími talianskymi skladateľmi. Osvojuje si technické a štýlové výdobytky talianskej hudby. Navštívil Florenciu, Rím, Neapol aj Benátky. Jeho opera Agrippina, kantáty: Lucrezia, Apollo a Dafné, mu získali veľké uznanie a slávu. Okrem toho ho pokladajú za jedného z najväčších virtuózov hry na čembale a organe. Roku 1710 Händel na krátky čas nastupuje ako dvorný dirigent v Hannoveri. Niekoľko krát cestuje do Londýna na premiéry svojich opier. V roku 1713 sa definitívne usadzuje v Anglicku. Keď v roku 1719 vznikla Kráľovská hudobná akadémia, ktorá mala kultivovať taliansku operu, Händel spolu s Bononcinim a Ariostom preberá jej umelecké vedenie.

Vrcholom Händlovej tvorby od roku 1735 boli oratória. Zároveň vznikajú slávne organové koncerty. Roku 1737 dostáva Händel mŕtvicu. Po dlhšom zotavovaní sa však vracia k aktívnemu koncertnému životu. Roku 1742 končí prácu na jednom zo svojich najdokonalejších diel – veľkolepom oratóriu Mesiáš. Pri písaní oratória Jephta začína cítiť prvé príznaky slabnutia zraku. Posledných sedem rokov svojho života bol Händel slepý, napriek tomu však neprestával pracovať. Zoznam Händlových skladieb je neobyčajne bohatý. Popri 46 operách sa dodnes s úspechom uvádza 32 oratórií, 99 kantát a 20 komorných duet. V oblasti inštrumentálnej hudby posunul ďaleko vopred vývoj organovej a čembalovej techniky, vo veľkej miere sa pričinil o vznik neskorších foriem klasickej hudby (sonáta, predohra, inštrumentálny koncert). Jeho opery patria štýlovo k typu talianskej opery so všetkými kladmi a zápormi. Antonio Vivaldi: Antonio Vivaldi by bol dnes asi hviezdou populárnej hudby. V čase baroka ňou nepochybne bol. Niekoľko rokov bol obľúbeným skladateľom Benátok. Napísal takmer sto opier, najviac ho preslávili koncerty. Dodnes sa považuje za autora modernej podoby koncertnej hudby. Dnešný koncert vážnej hudby v podstate vyzerá rovnako ako ten jeho. Najmä, keď sa hrajú Štyri ročné obdobia. Vivaldi by sa dnes dožil 325 rokov. Vivaldi sa k hudbe dostal cez otca. Ten bol benátskym holičom. Účesy a šikovne oholené tváre neboli jediným umením, ktoré vytváral. Vivaldi senior bol talentovaným huslistom a dokonca až takým, že ho povolali do slávnej kapely svätého Marka. Otec ho priviedol k husliam a po otcovi získal aj farbu vlasov a neskôr prezývku: ryšavý páter. Mladý Vivaldi hudbu zbožňoval. Ako prvorodený syn mal dopredu napísaný osud. Mal sa stať kňazom. V roku 1703 ho skutočne aj vysvätili. Kázne však dlho neviedol.

Tradujú sa historky, ako uprostred omše odbiehal, aby si zapísal hudobný motív. Nie je preto jasné, či kariéru kňaza opustil zo zdravotných dôvodov, ako sa to oficiálne uvádzalo. Isté je, že spred oltára odišiel ešte v ten rok, ako ho vysvätili. Údajne astma ho priviedla do dievčenského sirotinca, kde sa stal učiteľom hudby. Tu prejavil svoj talent. Zo slabého orchestra pomerne rýchlo urobil slávne teleso. Dievčenskému súboru zostal Vivaldi verný takmer 40 rokov. Tu treba hľadať aj odpoveď na rôznorodosť jeho skladieb. Na jednej strane opery, oratóriá a populárne husľové koncerty, na druhej skladby, ktoré skôr pripomínajú cvičenia zručnosti. Tými skutočne aj boli. Vivaldi sa z dievčenského zbormajstra rýchlo vypracoval na uznávaného skladateľa. Dostal sa do divadiel, kde skladal opery. Stále sa však vracal ku koncertom. Najradšej skladal pre milované husle, ale nevyhýbal sa ani hoboju a fagotu. A najčastejšie skladal pre svoje siroty. Každý mesiac dodal dva koncerty. Do konca života napísal takmer 500 koncertných skladieb. Ako jeden z prvých začal svoje skladby vydávať. Notové zápisy mu tlačili v Amsterdame. Vďaka tomu sa talianska hudba dostala aj na sever Európy. Vivaldi tak urobil cestu svojim krajanom. Aj sebe otvoril dvere na cestovanie. S hudbou sa dostal takmer všade. Skladal v Mantove, Ríme, Paríži, Drážďanoch, ale aj v obletovanej Prahe a vo Viedni. Ako uznávaného husľového virtuóza si ho vraj dokonca pozval samotný pápež. Cez hudbu sa spoznal aj so svojou partnerkou. Pri jednej z opier sa zoznámil so sopranistkou Annou Giraudovou. Ona mala 16 alebo 17, on 48. Po čase začali dokonca spolu žiť. Vivaldi trval na tom, že sú len priatelia. Zostali spolu až do jeho smrti. „Tento kňaz, výborný huslista, ale priemerný skladateľ učil slečnu Giraudovú spievať,“ napísal vo svojich pamätiach dramatik Carlo Goldoni Kým Vivaldi žil, mal úspech a často ho hrali. Nebol síce boháčom, hudbou sa však dokázal uživiť. Veľmi rýchlo po jeho smrti sa na jeho dielo začali všetci pozerať podobne ako Goldoni. Jeho skladby sa prestali hrať. Považovali ich za nemoderné a priemerné. A to aj napriek tomu, že ho obdivoval Johann Sebastian Bach. Ten dokonca upravil viac jeho skaldieb. Bachovi študenti to nechápali. Vivaldi ich nezaujímal, boli nadšení, čo z neho urobil Bach. Do koncertných siení sa Vivaldi dostal takmer o 200 rokov neskôr. Začiatkom minulého storočia ho milovníci hudby objavili spolu s Bachom. Odvtedy sa hrá bez prestávky. Celý rok, všetky štyri ročné obdobia

Christoph Willibald Gluck

Pri vyslovení Gluckovho mena sa najčastejšie vybaví jeho charakteristika ako reformátora opery 18. storočia. Napriek tomu že je jeho význam pre vývoj opery 18. storočia a na území Nemecka dokonca aj 19.storočia nesporný, v porovnaní so svojimi Talianskými vrstevníkmi, napríklad Baldassarom Galuppim, Niccollou Piccinnim a generačne mladším Giovannim Paisellem, ktorých diela boli uvádzané nielen mnohými Talianskými divadlami , ale aj opernými domami v Strednej a Severnej Európe -Gluckove opery zostali prevažne viazané na miesta svojích svetových premiér. Okrem Talianských miest (13 opier ), to bola predovšetkým Viedeň ( 20 opier ), ďalej Paríž, resp. Versailles (8 opier ) , Londýn ( 2 opery ), Praha ( 2 opery ), Luxemburg( 2 opery ), Pillnitz u Drážďan ( 1 opera ) a Kodaň ( 1 opera ).
V priebehu svojho Viedenského pobytu bol Gluck angažovaný do kapely v Miláne , kde začal študovať u Giovanniho Battisty Sammartiniho. Jeho operný debut sa uskutočnil uvedením opery Artaserse, na Metastasiovo libreto v priebehu karnevalu 1742. Stalo sa tak v Regio Ducal Teatro v Miláne, ktoré stálo na mieste dnešnej Milánskej „La scaly“.

Jan Václav Stamic (1717-1757):
Jan Václav Stamic žil v 18.storočí, pôsobil ako huslista, dirigent a skladateľ. Pochádzal z Havlíčkovho Brodu (za jeho života sa nazýval ešte po starom Nemecký Brod), odkiaľ odišiel do Mannheimu v Nemecku. Tam sa postupne vypracoval z huslistu na vedúceho dvorného orchestra. Toto teleso sa v prvej polovici 18.storočia preslávilo nielen dobrou hrou, ale aj novým spôsobom hry.Stamic prepracoval predovšetkým dynamiku, zaviedol do orchestra nový nástroj – klarinet a vytvoril celý rad skladieb na tie časy v novom – klasickom slohu. Svojou tvorbou ovplyvnil niektorých ďalších skladateľov – hovorí sa o ňom že bol hlavnou osobnosťou takzvanej Manheiskej školy. V hudobnom živote sa uplatnili aj Stamicovi príbuzní a jeho deti. Najznámejší bol Karel Stamic. Jan Václav Stamic zložil rád štvorčasťových symfónií. Nie vždy sa pomenúvali názvom symfónia, ale aj ako Orchestreálne triá, Ouvertúry a podobne.