Budhizmus je veľké univerzálne náboženstvo, ku ktorému sa hlási 300-400 miliónov veriacich, ktorí žijú predovšetkým v Ázii. Je pomenovaný po svojom zakladateľovi Buddhovi Šakjamunim, ktorý sa narodil pravdepodobne v roku 563 p.n.l. ako princ Gautáma Siddharta.V niektorých budhistických výkladoch sa vynárajú predpoklady, že Sidhártovemu narodeniu predchádzalo nepoškvrnené počatie, keď "Duch Svätý" v súlade s tamojšími zvyklosťami prijal podobu bieleho slona. Jeho matka Májá mala vyše 40 rokov, keď vo vysokom stupni tehotenstva odišla z domu svojho manžela v Kapilavaste, aby svojho syna priviedla na svet v rodičovskom dome, no pôrodné bolesti ju prepadli skôr, a tak sa Budhovo rodisko nachádza na severoindickej rovine medzi predhorím Himalájí a brehmi Gangy pri dedine Lumbini. Ešte aj dnes tam stojí kamenný stĺp s nápisom, že dedine Lumbini sa pre túto česť odpúšťajú dane.Matka, len čo priviedla dieťa na svet, zomrela. O chlapca sa starala sestra, ktorá bola zároveň druhou manželkou jeho otca, ktorý bol jeden z vládcov Šákje, malej severoindickej republiky s 180.000 obyvateľmi a dĺžkou takmer 2.000 km, ktorú dnes križuje hranica s Nepálom. Zároveň bol aj príslušníkom mocnej kasty bojovníkov a rodiny, ktorá vládla v krajine, takže Sidáhrta sa už od útlej mladosti zúčastňoval na zasadaniach štátnej rady, kde sa zdokonaľoval v rečníckom umení. V šestnástich rokoch Budhu zosobášili so sesternicou Bhadákakana, ktorá mala tiež 16 rokov a svojmu manželovi bola úplne oddaná.

Až do svojich 29. rokov Sidáhrta žil v palácovom prepychu a poznal iba radosť. Ked však počas troch za sebou nasledujúcich dní uvidel veľmi chorého človeka, starca a telo mŕtveho, uvedomil si, že choroba, traroba a smrť sú súčasťou každého života a na nič sa nedá skutočne spoľahnúť. A tak zakrátko po narodení syna Ráhulu, opustil svoju rodinu, dal si ostrihať vlasy aj bradu, navliekol si žltý odev a odišiel ako bezdomovec. Učil sa od najlepších učiteľov tej doby a praktikoval v rámci všetkých myšlienkových smerov, ktoré sú známe aj dnes. Vo všetkých oblastiach, v školách materializmu, nihilizmu, transcendentalizmu a existencializmu rad za radom čoskoro predbehol svojich učiteľov, ale zakaždým zistil, že sa nepriblížil k svojmu cieľu a to, poznať samotnú myseľ.A tak sa rozhodol sa pre radikálny krok. Stal sa askétom a odišiel do hôr severnej Indie. Snažil sa premôcť svoj stach, cvičil, dýchal v tranze, chodil nahý, neumýval sa a postil sa takmer do bezvedomia. Jeho snaha o pochopenie podstaty viedla až do takých extrémov, že vykonávalčinnosti, ktoré neboli ani hodné človeka. "Keď sa pastieri vzdialili, šiel som k maštaliam dobytka, živil som sa výkalmi mladých neodstavených teliat. Spotreboval som aj nestrávené zvyšky zo svojich vlastných výkalov.Šiel som na cintorín a zhotovil som si lôžko z kostí. Tu prišli pastieri, opľuli ma, močili na mňa, hádzali na mňa výkaly a nastrkali mi do uší steblá trávy. Viacročná špina vytvorila na mojom tele vrstvu akoby na pni stromu. Vôbec som sa nestaral o osobnú očistu a ani som sa nedal očistiť."

Takýmto spôsobom žil šesť rokov, no akokoľvek sa ponižoval, spásu nenašiel. Zo dňa na deň sa vzdal života askézy a ponoril sa do hlbokej meditácie.Na odpovede na svoje otázky prišiel až v prvú noc splnu v máji roku 528 v meste Bódhaj, v ktorom si sadol pod figovník, posvatný strom symbolizujúci poznanie a zrazu sa rozpamätal na šťastnú chvíľku z detstva, keď sedel v chladivom tieni stromu, kam ho posadili v deň sviatku orby. "Ďaleko od túžob, ďaleko od nešťastných vecí som dospel k prvému zahĺbeniu, naplnenému radosťou a šťastím. Vďaka tejto spomienke som si uvedomil, že Toto je skutočná cesta k prebudeniu."K tomuto poznaniu dospel ešte pred polnocou starého dňa a pre každého Inda súvisí s bežným starodávnym učením, že človek je spútaný v celom kolobehu znovuzrodení. V druhej polovici noci uvidel "nebeskými očami" ako ľudia podľa vlastnej "karmy", teda podľa svojich skutkov, dosiahli po smrti dobré či zlé znovuzrodenie. Keď noc nakoniec ustúpila a prichádzalo ráno, Sidhárta dospel k svojmu najdôležitejšiemu poznaniu, ako možno prekonať bolesť. Po víťazstve nad Márom, indickým bohom pokušenia a svetskej pomíjavosti, konečne dosiahol dokonalé poznanie a od tejto chvíle sa nazýva Budhom-"Prebudeným". "Moje vykúpenie je zabezpečené, toto je moje posledné narodenie, ďalšie znovuzrodenie už nebude!"Základom jeho učenia "dharmy" je učenie o znovuzrodení.

Podľa neho, karma, vplyv minulých skutkov na budúci život, sa riadi výlučne prírodným zákonom, do ktorého nemôže zasahovať nijaký boh. Sme tým, čo sme vykonali, budeme tým, čo konáme. Telo najbližšieho života je prejavom minulých skutkov. Jeden pominuteľný život strieda druhý pominuteľný život. Ide o bolestný a nezmyselný, nekonečný kolobeh narodenia a smrti. "Priama cesta, ktorá vedie k čistote bytia, k prekonaniu bolesti a biedy, k odstráneniu trápenia a zármutku, k dosiahnutiu dobra, k realizácii pominutia, to sú štyri piliere poznania. Ktoré štyri? Existujú štyri sväté pravdy. Je to utrpenie, je to vznik a vývoj utrpenia, je to potlačenie utrpenia, je to cesta, ktorá vedie k potlačeniu utrpenia. Aká je posvätná pravda o utrpení? Narodenie je utrpením, staroba je utrpením, choroba je utrpením, umieranie je utrpením. Trápenie predstavujú zármutok, biedu, chorobu, súženie a zúfalstvo, utrpenie je spojené s nepríjemnosťami, utrpenie sa neznáša s príjemnými vecami, nedosiahnuť to, čo si želáme, to je utrpenie. Aká je pravda o vzniku a vývoji utrpenia? Všetko to pochádza zo smädu spojeného s túžbou získať a vlastniť šťastie, s pohlavnou túžbou, s túžbou po živote, s túžbou po zdraví.""Odstránenie utrpenia spočíva v úplnom potlačení túžby, jej vypudení, vyhnaní, vykorenení, zničení.Čo je posvätná pravda o ceste vedúcej k odstráneniu utrpenia? Je to Vznešený osemdielny chodník, a to správne poznanie, správne zmýšľanie, správna reč, správne konanie, správny pohyb, správne úsilie, správny úsudok, správna zhoda.

"Na konci toho chodníka je šťastie štyroch pohľadov, pričom posledný sa rovná nirváne."Tu je mních ďaleko od túžob, ďaleko od neblahých vecí, v zasnene zamyslenej, pokojnej, blaženej veselosti, v prvom požehnaní. Po dovŕšení premýšľania a spomínania získava vnútorný pokoj, jednotu mysle oslobodenú od rojčenia, od myšlienok, v jednote blaženej veselosti, druhé požehnanie. V radostnom pokoji zotrváva vyrovnaný, rozvážny, s jasným vedomím, jeho telo je preniknuté šťastím, o ktorom svätci hovoria: Vyrovnaný a rozvážny jedinec žije šťastie; potom dosiahne tretie požehnanie. Po odvrhnutí radosti a utrpenia, po potlačení niekdajšej veselosti i trudnomyseľnosti dosiahne požehnanie bezbolestnej, bezradostnej, vyrovnane rozvážnej dokonalej čistoty - štvrté požehnanie. Toto je pravé zjednotenie. Toto je svätá pravda o chodníku spejúcom k zbaveniu sa utrpenia."Čiže podstatou je, že život je utrpenie, koleso utrpenia udržiavajú v behu rôzne formy náruživosti a ich uvedomenie je prvý a rozhodujúci krok. Na konci tejto cesty stojí úplné zrieknutie sa svojho ja a tým aj vykúpenie z kliatby večného návratu.V budhizme, na rozdiel od iných vtedajších náboženstiev, sa nehovorí o existencii duši ako zvláštnej nositeľke vedomia a života. Človek, alebo živá bytosť, je tvorená piatimi zložkami (skandha): telesnosťou (rúpam), cítením (védaná), vnímaním (samidžňá), karmickými podnetmi (samskárá) a uvedomovaním si (vidžňánam). Žiadna z týchto zložiek nemôže zotrvať sama bez druhým a pritom každá je pominuteľná.

Tieto zložky predstavujú jednotlivé stránky ľudskej psychofyzickej osobnosti v jej jednote. Vedomé ja a život indivídua vzniká práve a jedine spojením týchto piatich zložiek a trvá do doby, pokiaľ sú spomenuté zložky pohromade. Podľa Budhu život po smrti zaniká. Zložky, ktoré živú bytosť tvorili, sa počas života plnia karmickými vplyvmi. Zložky sú tak po smrti nabité negatívnymi a pozitívnymi kvalitami a pokiaľ sú takto karmicky nabité, nemôžu zaniknúť. Aj spomenuté zložky sú síce pominuteľné, ale omnoho trvácnejšie ako je bežný život jednotlivca. V svojom novom spojení vytvárajú tieto zložky opäť novú individuálnu osobnosť. Život nového človeka je však ovplyvnený karmickými vlastnosťami spojených piatich zložiek. Hlavným cieľom budhizmu sa však stáva nirvána(vyvanutie, vyhasnutie plameňa). Je to stav bez myslenia, pociťovania a vôbec vedomia samého seba. Budha hovorí, že človek ktorý dosiahne nirvánu môže naďalej žiť na svete, ale stav nirvány je nikdy nekončiaci. Kto dosiahne nirvánu, toho sa smrť už vôbec netýka. V nirváne je blaženosť, radosť, úplný "vnútorný" kľud a jasné a presné poznanie skutočnosti.Budha sa vrátil medzi askétov, ktorým začal objasňovať svoje nové učenie.

Prvých päť askétov sa rozhodlo osvojiť si toto učenie a čoskoro sa začali nazývať svätými. Ich podrobná výučba sa pokladá za oficiálny začiatok mníšskeho rádu a misijnej činnosti, ktorú odvtedy rozvíjali spoločne...Zvyšok života strávil putovaním so svojimi učenníkmi údolím rieky Gangy, pri ktorom predával svoje učenie a diskutoval so zástancami iných tradícií. V tomto období sa budhistické spoločenstvo rýchlo rozrastalo, vstupovali doňho ľudia zo všetkých spoločenských tried, vrátane vládnucích rodov. Vo veku osemdesiatich rokov Buddha v Kusinare zomrel. Jeho posledné slová boli:"Usilujte s bdelosťou."Jeho telo bolo spopolnené a popol sa rozdelil do ôsmich okolitých miest. Časť popola sa uchovalo v hlinených urnách, ktoré sa uložili v takzvaných stúpach- pohrebných mohylách, ktoré sa neskôr staly predmetom náboženského kultu.Budhove učenie sa tradovalo a postupne sa začalo interpretovať rozdielne, preto sa zišiel mníšsky koncil, aby ho ujednotil. To sa však nepodarilo a výsledkom rozdielnej interpretácie bol nakoniec rozpad na tri hlavné smery z ktorých každý ponúka inú cestu na dosiahnutie nirvány: ranný budhizmus- hínajáma (Malý voz), mladší budhizmus- máhajáma (Veľký voz) a tantrizmus.Hínajáma je úzka cesta k spaseniu, pridržiava sa vierouky obsiahnutej v kanonických textoch. Vyznáva ju 40% budhistov, ktorí prísne dodržiavajú Budhove životné zásady.

Mnísi odchádzajú zo spoločnosti, meditujú, jedia len raz denne, žijú z almužien a združujú sa do spoločenstiev. Ide vlastne o žobravých mníchov, ktorí vyznávajú čistú filozofiu, bez uctievania bohov.Máhajáma je široká cesta k spaseniu. Tento smer vznikol v 1.storočí. Absorboval do seba prvky z iných kultov, stal sa prístupnejší širokým vrstvám. Vyznáva ho 60% budhistov. Stúpenci tohto smeru chápu Budhovo posolstvo voľnejšie, čiže uctievajú i iné náboženstvá a ich božstvá (hinduizmus, taoizmus, či šintoizmus). Vzdávajú úctu najrozličnejším postavám Budhu, pestujú kult bódhisattvov múdrych, súcitných ľudí, ktorí sa zriekli nirvány, aby pomáhali iným, zasvätili svoj život pre ich blaho, či dospeli k dokonalému poznaniu. Najuctievanejším z nich je Avalokitéšvara. Za svoju činnosť vo svete smrteľníkov získal jedenásť tvárí a tisíce rúk. Predstavuje symbol nekonečnej pomoci.Tantrizmus sa zrodil zo šamanskej tradície spojenej s mágiou v Indii v hindskom prostredí. Tantrické náuky (tajné vyučovanie s nádychom mágie) sa uplatninli hlavne v Tibete, kam bol budhizmus prinesený mníchmi z Bengálska, Kašmíru a Číny v 7. storočí. Tibetský budhizmus čoskoro nadobudol zvláštny charakter, ktorý mu priniesol pomenovanie lamaizmus Vyznačuje sa širokou paletou božstiev a démonov, ktoré symbolizujú vesmírne sily. Najvyšším duchovným a politickým vodcom Tibetu je dalajláma (dalaj znamená oceán) a od roku 1959, keď Čína násilne obsadila Tibet, žije 14. dalajláma v exile v severoindickom meste DharamsalaPrvé písomné ustálenie náučných traktátov a poučiek známe ako pálijský kánon vzniklo v prvom storočí pred Kristom na Cejlóne v skalnom kláštore Aluvihara.

Zbierka textov sa nazýva Tripitaka (Tri koše), keďže popísané palmové listy sa vtedy podľa obsahu usporiadúvali do košov (pitaka).Do Európy, USA a Kanady začal budhizmus výraznejšie prenikať až v 19. storočí, spočiatku hlavne do intelektuálnych kruhov. Budhizmus je asketickým náboženstvom, t.j vyzdvihuje vieru v mravný poriadok sveta, v ideál mravnej dokonalosti, aj keď na druhej strane uznáva ideu znovuzrodenia, prevteľovania duší (samsára), či zákon odplaty (karma). Nie je exkluzívnym náboženstvom t. j. nebráni svojim vstúpencom participovat sa na iných náboženstvách.V súčasnosti existuje množstvo budhistických škôl, množstvo vetiev tohoto náboženstva, napr. tibetský budhizmus, zen, thereváda a pod. s odlišnými postojmi k budhistickej viere a praxi.Čistý budhizmus sa niekedy považuje za formu džňánajogy.V Sarnáte, mieste prvého vyučovania, stojí povestný stĺp, ktorého hlavicu tvoria štyri levy s hlavami obrátenými na všetky svetové strany. Tak ako medzi zvieratami má najmocnejší hlas lev, tak má podľa viery Budhových stúpencov najsilnejší hlas medzi mudrcmi aj Budha. Budha bol charizmatickou osobnosťou a podobne ako Ježiš, aj on rád rečnil v podobenstvách. Celkove je ich viac ako 800. Budha očaril svojich učencov zrozumiteľnosťou, silou pokoja, úsmevom, tak typickým pre neho.