Na ženu sa vtedy pozeralo ako na vlastníctvo muža, jej najvznešenejšou povinnosťou bolo rodiť a vychovávať deti, stáť po boku svojho muža a doplňovať ho.
Nikto nepopiera, že halacha stavia muža a ženu na nerovnakú úroveň a že s nimi aj nerovnako zaobchádza. Celý židovský svet sa však značne rozchádza v názore na to, do akého stupňa je toto používanie dvojitého metra v náboženskom zákonodarstve a praxi skutočne oprávnené. Zástancovia starej praxe poukazujú na skutočnosť, že židovské ženy sa vždy tešili (a stále sa tešia) veľkej úcte. Ďalej argumentujú tým, že muž a žena sú si síce rovní pred Bohom, predsa sa však ženy – z Božej vôle – mentálne a fyzicky podstatne líšia od mužov, plnia v spoločnosti iný okruh úloh ako muži, a preto musia existovať také zákony, ktoré by slúžili ochrane samotnej ženy i kvality jej života. Pritom ide, ako tvrdia tradicionalisti, iba o zdanlivú diskrimináciu, pretože vo vlastnom dome je každá žena kráľovnou, manžel si ju ctí, stráži, stará sa o ňu a dokonca ju sexuálne rozmaznáva a vyhradzuje jej mnoho privilégií, napríklad právo zapáliť počas šabatu sviecu. Na druhej strane je oslobodená od niektorých – len ťažko dodržateľných, pretože prísne časovo vymedzených – micvot (povinností), napríklad modliť sa v predpísanú hodinu, navliekať si modlitebné remienky, chodiť denne do synagógy a venovať sa štúdiu Talmudu a Tóry. Negatívnych príkazov („Nesmieš...“) ju však nikdy nikto nezbavil. Z pôvodných úľav sa stali behom storočí zákazy, ktoré v podstatných bodoch platia dodnes. Ženy sa nepočítajú do minjen (najnižší prípustný počet desiatich mužov, ktorí prepožičiavajú modlitbe charakter verejnej bohoslužby celej obce), v ortodoxných synagógach sedia oddelené od mužov (spravidla v zadných radách, schované za závesom alebo prepážkou alebo na balkóne) a takisto nie sú vyvolávané k čítaniu Tóry – akokoľvek to odporuje výroku z babylonského Talmudu (traktát Megila 23a). „Oslobodenie“ sa takisto týka aj ceremónie kiduš (svätenie šabatu s predchádzajúcim požehnaním chleba a vína) a recitácie kadišu (stará aramejská modlitba na záver všednej i slávnostnej bohoslužby, modlitba, ktorú odriekavajú pozostalí za zomrelých). Manželstvo a rodinné právo
K jasne definovaným povinnostiam muža, „ktorý si berie ženu“, patrilo a patrí: materiálne zabezpečiť ženu a deti, ženu ctiť, nikdy jej neublížiť ani ju neudrieť, zostať žene verný a poskytnúť jej právo na sexuálne naplnenie. Manželská zmluva (ketuba) zaisťuje žene (ktorá ju však nepodpisuje) tiež finančné zabezpečenie pre prípad ovdovenia alebo rozvodu. Pokiaľ však zaviní rozvod žena, môže („za trest“) prísť o svoje finančné nároky vyplývajúce zo zmluvy. Listinu o rozvode (get) však musí vystaviť a odovzdať muž.