referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Alojza
Streda, 23. októbra 2019
Politológia
Dátum pridania: 18.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: takko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 635
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 7.9
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 13m 10s
Pomalé čítanie: 19m 45s
 

Čo je to politológia?

Pochádza z gréckeho slova polis- štát

- je to veda, ktorá sa zaoberá skúmaním štátu, politických systémov, zákonov, vzťahov a funkcií. Je to vlastne veda o politike. Podobne ako celý rad ďalších spoločenských vied, aj veda o politike siaha svojimi gnozeologickými koreňmi hlboko do dávnej minulosti. Jej počiatky nachádzame už na začiatku procesov vyčleňovania činností spojených s organizáciou a riadením spoločnosti. Neboli to hneď ucelené teoretické koncepcie. Názory na riadenie a správu spoločnosti sa formovali postupne, odrážajúc vždy konkrétny historický stav a stupeň rozvoja spoločnosti, až nakoniec priviedli k vytvoreniu samostatnej spoločenskej vedy o politike – politológie.

Politológia, podobne ako každá iná veda má svoj objekt a svoj predmet skúmania. Objekt každej vedy sa spravidla delí o skúmanie s inými vedami. Človek ako objekt je napríklad skúmaný psychológiou, filozofiou, sociológiou atď. V porovnaní s tým, predmet vedy znamená špecifický prístup danej konkrétnej vedy ku skúmanému objektu, akýsi zvláštny a neopakovateľný prístup k tomuto objektu, špecifický pohľad naň. A práve táto neopakovateľnosť potvrdzuje zmysel a opodstatnenosť danej konkrétnej disciplíny, v našom prípade politológie.

História a vývin politológie:

Antika

Samotný pojem politika pochádza z gréčtiny. Po prvý krát sa objavuje v antickom Grécku, kde v období rozkladu tradičnej rodovej spoločnosti vznikajú prvé mestské štáty – polis, ktorých obyvatelia, plnoprávny občania, sú si vedomí svojich práv i povinností. Občan gréckeho polis tvorí a rešpektuje zákony, ktoré riadia jeho život. Vznikajú zákonitosti spoločensko-politického života, na princípoch ktorých stojí súčasná západná civilizácia.

Najväčšími gréckymi filozofmi boli Platón a Aristoteles.

Platón (asi 427 – 343 pred n. l.)

– hoci mu bola politická činnosť zakázaná, po celý život sa vracal k myšlienke správneho usporiadania štátu. Vytvoril model spravodlivej vlády a politiky ideálneho štátu. Nachádzame ho v jeho vrcholných dielach, napísaných vo forme dialógov – Ústava, Štát a Zákony.

Za ideálny považuje štát, v ktorom sú súkromné záujmy podriadené verejnému blahu. Najvýznamnejší z hľadiska politických vied, je dialóg Ústava, v ktorom vyzdvihuje prioritu štátu pred prospechom jednotlivca, jeho teória je označovaná ako platónsky komunizmus. Tvrdí, že iba v štáte môže jednotlivec dosiahnuť dobrý život, preto najdôležitejšou úlohou jednotlivca je služba štátu.

Slobodných občanov polis rozdelil do troch skupín – prirodzených stavov, ktoré majú jasne vymedzené svoje práva a povinnosti:

-remeselníci – výrobcovia
-bojovníci – strážcovia 
-vládcovia – filozofi.

Spravodlivosť spočíva v tom, že tieto skupiny sú obsadzované prirodzeným výberom a skúškami, po ktorých pokračujú v sebazdokonaľovaní iba tí najlepší. Na najvyššom stupni sa nachádzajú filozofi, riadiaci spoločnosť a spájajúci v sebe platónsky ideál prepojenia moci a vzdelanosti.

Aristoteles

Žiakom Platóna, no zároveň mysliteľom, ktorý predstavoval jeho ostrý myšlenkový protiklad, bol Aristoteles (384 – 322 pred n. l.). Vo svojich spisoch sa zaoberal širokým spektrom vedeckého poznania, ktoré zatriedil podľa jednotlivých princípov. Na rozdiel od svojho umelecky založeného učiteľa, bol Aristoteles systematickým vedcom, ktorý dôveroval skôr zmyslovému poznávaniu. Obaja za ideál spoločenského usporiadania považovali grécky mestský štát – polis. Pre Aristotela bol človek "zoon politikon", teda človekom spoločenským, ktorý na udržanie a zdokonalenie života potrebuje spoločnosť iných takýchto živých bytostí. Za základ štátu považoval rodinu a súkromné vlastníctvo, odmietol platónsky komunizmus. Jeho najvýznamnejšími dielami, v ktorých sa venoval problematike správy vecí verejných, sú Etika Nikomachova, Politika a Ústava athénska. Vytvoril tri dvojice ústav, pričom jedna z dvojice je vždy tá správna, druhá je jej nesprávnym protikladom: monarchia je vláda jednotlivca, aristokracia vláda niekoľkých, políteá vláda mnohých, ich zvrhlími protikladmi sú tyrania, oligarchia, demokracia. V zásade žiadnu z "dobrých" ústav nepreferuje, konštatuje, že dobrá ústava sa musí riadiť podľa konkrétnych potrieb príslušného národa v danej dobe. Iróniou je, že práve on, ktorý si nevedel predstaviť fungovanie ideálneho štátu v inom spoločenstve ako polis, vychoval človeka, ktorý výraznou mierou prispel ku skaze systému mestských štátov a založil obrovskú ríšu – Alexandra Veľkého.

Po rozpade Macedónskej ríše sa zachovala grécka kultúra a vzdelanosť, na jej princípoch vznikli ďalšie školy a myšlienkové prúdy. Príkladom môže byť modifikácia aristotelovského roztriedenia ústav, ktorú rozpracoval rímsky politický teoretik Polýbius ( 204 – 122 pred n. l. ). Jeho teória je založená na poznaní, že rozdiel medzi monarchiou, demokraciou a aristokraciou sú spôsobované skôr vnútornými súperiacimi silami, ako protichodnými myšlienkami. Dôkaz videl v tom, že každá z týchto troch foriem je vo svojej čistej podobe nestála, a tým sa v Grécku vytváral cyklus revolučných zmien v tomto poriadku: monarchia, tyrania, aristokracia, oligarchia, demokracia a ochlokracia. Tvrdil, že stabilitu v štáte je možné dosiahnuť zastúpením jednotlivých myšlienok, tak ako to pozoroval v rímskom politickom systéme – monarchistickú myšlienku predstavujú konzulovia, aristokratickú senát a demokratickú zhromaždenia ľudu. Tento princíp je vlastne prvou formuláciou systému bŕzd a protiváh, na ktorom je založená horizontálna deľba moci v súčasných štátoch.

Asi po sto rokoch po Polýbiovi skúmal skeptik Cicero (106 – 43 pred n. l.) príčiny úpadku rímskej ríše. Videl ich v strate rovnováhy politických síl, pričom prílišnú moc získal demokratický živel, ktorý zneužili demagógovia ako Caesar a Marius. Po Cicerovi pôsobil v Ríme známy stoický mysliteľ Seneca.

Stredovek

Pri prechode medzi antikou a stredovekom zostala časová následnosť zachovaná, počiatky stredoveku, charakterizované okrem iného i rozširovaním kresťanstva (v roku 313 vyhlásil cisár Konštantín kresťanstvo za štátom uznané náboženstvo), sa zhodujú so záverečnou fázou antiky.

Na druhej strane je však nutné podotknúť, že medzi rozsahom šírky antickej a stredovekej vzdelanosti bol priepastný rozdiel. Stredoveké myslenie sa vyvíjalo jednak na báze rozvoja antických myšlienok a tradícií a jednak na základe náboženstva a viery, ktoré získali dominantné postavenie.

S rastom vplyvu a moci cirkev prestáva byť pokorným partnerom štátu, akým bola po Milánskom edikte. Spočiatku sa ambície katolíckej cirkvi obmedzujú na snahu vymaniť sa spod kontroly štátu. Čoskoro však začína ďalšia fáza preberania moci cirkvou – boj o investitúru, čiže právo obsadzovania biskupských úradov, medzi cisárom a pápežom. Tento konflikt sa stáva hlavnou problematikou politických teórií stredoveku a vyúsťuje do sidnifikantného sporu medzi duchovnou a svetskou mocou.

Za najvýraznejších mysliteľov sú považovaný svätý Augustín a Tomáš Akvinský.

Svätý Augustín (Aurelius Augustinus 354 – 430)

- je považovaný za otca stredovekej filozofie, vychádzal z antickej lásky k múdrosti, táto ho viedla k poznaniu najvyššieho bytia, a tým bol pre neho Boh. Predmetom úvah bol jednotlivec – žijúci ako Božie stvorenie v spoločenstve s inými ľuďmi. Rozlišuje Štát boží (Civitas Dei) a Štát pozemský (Civitas Terena), ako výraz boja medzi dobrom a zlom, dejiny ľudstva sú podľa neho dejinami zápasu medzi týmito dvomi silami.

Tomáš Akvinský (1225 – 1274)

– charakteristickou črtou jeho myslenia bola snaha o vybudovanie uceleného systému, ktorý by v sebe zahŕňal poznatky zo všetkých oblastí vedenia, v diele Suma teologická sa snažil o syntézu teologickej vedy. Čo sa týka jeho vzťahu k spoločnosti, v tejto oblasti nadväzoval na Aristotela a aj pre neho je človek "zoon politikon". Štát vznikol, pretože ľudská spoločnosť vyžaduje riadenie a vystupuje ako sociálna a mravná autorita. Ideálnym politickým systémom bola pre neho monarchia, ktorá je podriadená duchovnej moci.

 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Podobné referáty
Politológia SOŠ 2.9536 1402 slov
Politológia GYM 2.9502 7566 slov
Politológia GYM 2.9725 2472 slov
Politológia SOŠ 2.9598 227 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.