Novovek

Spojovacím obdobím medzi stredovekom a novovekom bolo obdobie humanizmu a renesancie. V tomto období sa kladú základy moderného myslenia, ktoré vychádza z antiky, no zároveň sa od nej líši, do popredia sa dostáva individualizmus – ako významný posun k slobodnej osobnosti. Zaznamenávame návrat k štúdiu antiky, no bez vplyvu stredovekých náboženských dogiem, čo úzko súvisí s obratom ku svetskému charakteru myslenia.

Zo spoločensko-politického hľadiska je dôležitý vzostup postavenia miest, ktoré sa stávajú novými centrami európskej kultúry a vzdelanosti. Zaznamenávame nástup raného kapitalizmu, ktorý vytláča feudálne hospodárstvo. Vznikajú národné štáty (Anglicko, Francúzko), tým padá idea jednotnej kresťanskej ríše. Nastáva oddelenie štátu od cirkvi. Zmenené vzťahy i politicko-spoločenská situácia vyžadujú úplne nové právne a štátnické myslenie.

Nicco Machiavelli (1469 – 1527)

-  vnímal politiku ako možnosť manipulácie s ľuďmi. Rozvinul myšlienku vytvorenia štátu na území Talianska, dielo Vladár bolo praktickým návodom pre panovníka, ktorý musel zjednotiť rozdrobené Taliansko, pričom všetky prostriedky, ktoré vedú k vytláčaniu cieľu – silnému štátu sú dovolené (výkladom jeho diela vzniklo učenie, ktoré poznáme ako machiavelizmus s charakteristickým slovný spojením "účel svätí prostriedky"). Machiavelli bol znalcom ľudských vlastností, ktoré podľa neho musí politik využívať, aby dosiahol svoj cieľ. Vo vzťahoch medzi štátmi neplatí morálka ani právo, boj o moc, vedená vojenskými alebo politickými prostriedkami.

Thomas Hobbes (1588 - 1679)

- bol ďalším z rady mysliteľov tohto obdobia, videl človeka ako egoistu usilujúceho sa o vlastné výhody. Tie spočívajú v zachovaní vlastnej existencie a nadobudnutí čo najväčšieho objemu materiálnych statkov, čo spôsobuje vojnu všetkých proti všetkým. Problém sa podľa neho vyrieši, ak ľudia zmluvou potvrdia nadradenú moc štátu. Štát predstavuje jedinú možnosť ako udržať mier, právo uchrániť majetok a vyššiu mravnosť. Práve on určuje, čo je správne a čo je v rozpore s morálkou. Hobbesov Leviathan bol teoretickým základom pre štátny absolutizmus.

John Locke (1632 – 1755)

- vo svojich dielach Listy o tolerancii a Dve rozpravy o vláde jasne načrtol princípy novovekého liberalizmu, vytvoril teóriu o obmedzenej monarchii. Štát je výsledkom spoločenskej zmluvy, ktorú ľudia uzatvárajú z dôvodu vzájomnej spolupráce a rozvoja prirodzených práv.

Tvár konca 18. a 19. storočia významne ovplyvnila nemecká filozofia a jej čelný predstavitelia. Immanuel Kant (1724 – 1804) a Georg Wilhem Fridrich Hegel (1770 – 1831).

Immanuel Kant

- považoval štát za dovŕšenie idey práva, ktoré je obsiahnuté v mravnom imperatíve každého jednotlivca a musí byť v súlade s právom a mravnosťou.

G. W. F. Hegel

– jeho veľkým prínosom bolo poňatie dejín ako vývojového procesu, pričom každý predchádzajúci dejinný vývojový stupeň súvisí s tým nasledujúcim. Štát v jeho teórii bol zvrchovaným pánom nad jednotlivcom, pričom iba v ňom môže človek nájsť plné uplatnenie a rozvinutie svojho poslania.

Auguste Comte (1798 - 1857)
 
- bol zakladateľom pozitivizmu, cieľom jeho myslenia bolo založiť vedenie a poznanie na faktoch, teda na tom čo je pozitívne dané. Vedec musí odmietnuť skúmanie takých otázok, ktoré nie sú empiricky overiteťné. Empirický základ majú podľa Comta nielen prírodné vedy ale aj vedy spoločenské. Odmietal revolučné zmeny v spoločnosti, ktoré vedú ku chaosu a tvrdil, že harmóniu je možné dosiahnuť aj na základe vedy.

Max Weber (1864 - 1920) 

- ďalší politický (realistický) mysliteľ. Politiku v užšom zmysle chápal ako istý druh konania, ktoré sa usiluje o účasť na moci. Vo svojej prednáške Politika ako povolanie rozvinul myšlienku existencie dvoch spôsobov ako urobiť z politiky svoje povolanie – človek žije buď z politiky alebo pre politiku. Zaoberal sa i problematikou elít – zastával názor, že politické elity sú aktívnymi silami politických dejín, kým masy sú len ich objektom, podľa neho sú elity tvorcami poriadku a legitimity.

Predstaviteľom 20. storočia, ktorý do popredia záujmu postavil ľudské práva bol H. Lasswel. V tomto období vzrástol význam socilógie a sociálnej psychológie. Metódy používané v týchto odboroch boli aplikované do politológie.

Dôležitú úlohu pri rozvoji politológie malo aj UNESCO, ktoré zohralo rozhodujúcu úlohu pri založení Medzinárodného združenia pre politickú vedu (IPSA) v roku 1949. Tento krok inicioval vznik národných združení a komunikáciu medzi politológmi na celom svete. UNESCO vypracovalo aj nomenklatúrnu jednotlivých oblastí politológie ako vednej disciplíny, čo viedlo k jej definitívnemu etablovaniu na Európskych univerzitách a bolo posledným krokom k jej zmedzinárodňovaniu.

Rozdelenie a členenie politológie:

- má 2 stránky: odbornosť a demokratickosť
- používa sa skôr v strednej Európe
-vo svete sa označuje spravidla dvoma výrazmi:

1. v krajinách s angloamerickým vplyvom sa používa termín politické vedy
2. kde prevláda nemecký alebo francúzsky vplyv prevláda pojem politológia.

- politológiu tvorí viac vied o politike – 5 častí:

- 1.časť -aby sa mohli vedci medzi sebou dorozumieť musí existovať istá miera dohovoru – pojmy súvisiace s politikou vysvetľuje teória politiky alebo politická teória
- 2. dejiny politického myslenia

–druhá časť politológie
- ich úlohou je zhrnúť a zovšeobecniť názory na politiku, politické inštitúty, deľbu politickej moci čiže na tvorbu usporiadania spoločnosti
- už Platón hovoril o ústave, ale až po tisícročiach vznikli ústavné systémy

- 3.časť – komparatívna /porovnávacia/ politológia

–skúma rôzne politické systémy tým, že ich porovnáva /skúmanie politických systémov, parlamentov, prezidentov/
- táto časť skúma aj medzinárodné vzťahy – pričom sa skúmajú ich príčiny a vzájomné súvislosti

- 4.časť – politická sociológia

–skúma politické správanie sa občanov, ktorí majú rôzne postavenie, ambície, profesie, vzdelanie, vierovyznanie, v rovnakej politickej situácii sa správame rozdielne
- neskúma len reakcie občanov na politiku, ale aj reakcie politikou na záujmy občanov

-5. časť – politická prognostika –schopnosť opisovať, analyzovať javy, ale najmä v schopnosti predvídať – anticipovať – budúci stav, prípadne správanie sa.

Členenie politických vied podľa R. Tótha

-teória politiky
-dejiny politického myslenia
-komparatívna politológia
-politická sociológia a politická psychológia
-politická prognostika